15.07.2026 14:45 Martin, ktorého poznáte. Určite ste aj vy stretli toho svojho, ktorého nespoznávate. Možno v lese, možno pri stole, možno v správach o jedenástej večer. Kedysi to bol niekto iný. Inteligentný, zvedavý, zábavný. Človek, pri ktorom ste vedeli, že bude niečo — nevedno čo, ale niečo. Potom sa niečo stalo. Nie dramaticky, nie zo dňa na deň — pomaly, ako sa mení počasie. Jeden zdieľaný článok. Jedno video. Jedna skupina na Facebooku, kde konečne niekto hovoril pravdu. A zrazu stojí pri borovici, pozerá na kondenzačnú stopu, hovorí o židojašteroch, svetových sprisahaniach, či chemtrails a ľutuje vás, že ešte nevidíte. Možno je to váš priateľ. Brat. Kolega. Sused. Otázka nie je či ho poznáte. Otázka znie: čo s tým. Absurdita stavu — Čo sa deje v pozadí Konšpiračné myslenie nie je hlúposť. To je prvá a najdôležitejšia vec, ktorú treba pochopiť — a práve preto je tak ťažké s ním pracovať. Je to mechanizmus zvládania neistoty. Svet je komplexný, chaotický, nepredvídateľný. Vlády robia chyby, korporácie klamú, médiá selektujú. To všetko je pravda. Konšpiračná teória vezme túto legitímnu nedôveru a ponúkne jej elegantné riešenie: nie je to chaos — je to plán. Niekto to riadi. Niekto za tým stojí. A ty — práve ty — si na to prišiel. Algoritmus tento proces dramaticky urýchľuje. Nie zo zlého úmyslu — zo štatistickej chladnokrvnosti. Platformy vedia, že pobúrenie scrolluje ďalej ako spokojnosť. Strach kliká. Závisť komentuje. A tak systém automaticky servíruje obsah, ktorý tieto emócie živí — hlbšie, rýchlejšie, presnejšie — až kým sa z príležitostného čitateľa nestane obyvateľ uzavretého sveta s vlastnou mapou reality. Martin neskočil do konšpirácií. Bol tam pomaly dovedený. Krok za krokom, klik za klikom. Svet pod lupou — Čo mu to berie a čo mu to dáva Úprimná odpoveď je nepríjemná: konšpiračná komunita mu dáva viac, než mu berie — aspoň krátkodobo. Čo získa: Istotu v neistom svete Pocit výnimočnosti — ja viem, čo iní nevidia Komunitu rovnako zmýšľajúcich — teplo, príslušnosť, identity Jednoduchý príbeh o zložitom svete Čo stratí — pomaly, nenápadne: Schopnosť tolerovať komplexnosť a neistotu Vzťahy s ľuďmi, ktorí nezdieľajú jeho mapu sveta Kritické myslenie ako nástroj — nahrádza ho potvrdenie existujúcej viery Čas — hodiny denne v echo komore ktorá ho ďalej uzatvára Problém nie je v tom, že Martin je zlý. Problém je, že systém ktorý ho pohltil je dokonale navrhnutý na udržanie. Každý váš protiargument je ďalší dôkaz sprisahania. Každá štúdia ktorú prinesiete je financovaná nimi. Kruh je uzavretý. Záchranné lano — Ako s ním hovoriť Pravidlo nula: Nechcete ho poraziť. Chcete ho udržať. Ak pristúpite k rozhovoru ako k debate, prehrali ste skôr, než začnete. Konšpiračné myslenie nie je intelektuálna pozícia — je to identita. Útok na teóriu je útok na človeka. 1. Vzťah pred argumentom Ľudia nemenia názory kvôli faktom od ľudí, ktorým nedôverujú. Menia ich kvôli ľuďom, na ktorých im záleží. Ak ste stratili vzťah v snahe vyhrať argument — stratili ste jedinú páku, ktorú ste mali. 2. Otázky namiesto tvrdení Namiesto „To nie je pravda” skúste „Ako si na to prišiel? Čo ťa o tom presvedčilo? Čo by ťa presvedčilo o opaku?” Posledná otázka je kľúčová — ak neexistuje odpoveď, to samo o sebe hovorí všetko. 3. Jeden bod, nie celá stavba Nevyvracajte celú teóriu naraz. Vyberte jeden konkrétny, overiteľný bod. Jeden. Ostatné nechajte plávať. Zahltenie pôsobí ako útok. 4. Uznajte čo je legitímne Nedôvera voči vládam, médiám, farmaceutickým korporáciám — to nie je iracionálne. Je iracionálny len skok k jednoduchému riešeniu. Nájdite spoločnú pôdu pred tým, než ukážete rozdiel. 5. Nesľubujte rýchly výsledok Zmena presvedčenia trvá mesiace. Niekedy roky. Niekedy nikdy. Môžete urobiť všetko správne a nepohnúť sa ani o centimeter. To nie je váš neúspech — je to hranica toho, čo jeden rozhovor zmôže. FAQ Najčastejšie otázky a odpovede Má vôbec zmysel diskutovať s konšpirátorom? Závisí od cieľa. Ak chcete zmeniť jeho názor jedným rozhovorom — pravdepodobne nie. Ak chcete udržať vzťah a nechať dvere otvorené — áno. Čo robiť keď sa téma objaví pri rodinnom stole? Nemusíte reagovať na každé tvrdenie. Ticho nie je súhlas. Môžete povedať: „S tým nesúhlasím, ale nechcem sa teraz hádať.” A zmeniť tému. Môže sa konšpirátor zmeniť sám od seba? Áno — a najčastejšie práve vtedy, keď naň netlačíte. Ľudia sa menia, keď majú priestor, nie keď sú v kúte. Kde je hranica — kedy treba odísť? Keď konšpiračné myslenie prechádza do agresivity, izolácie od rodiny, alebo odmietania zdravotnej starostlivosti. Vtedy nejde o názor — ide o bezpečnosť. Záver Martin stále stojí v lese. Možno ho nezmeníte. Možno ho nezachránite. Ale môžete sa rozhodnúť, ako pri ňom budete stáť — s argumentmi pripravenými ako zbrane, alebo s trpezlivosťou pripravenou ako záchranný kruh. Jedno z toho funguje lepšie. Poznáte svojho Martina? Ako s ním komunikujete — napíšte do komentárov. Príspevok Ako sa rozprávať s konšpirátorom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
15.07.2026 14:45 Sedia s nami v miestnosti. Sú tu celý čas — fyzicky prítomné, tiché, nepohybujúce sa. Len palce. Palce sa pohybujú hore-dole s monotónnou presnosťou metronómu, a ich tváre sú prázdne tak, ako je prázdna obrazovka pred tým, než sa zapne. Deti s telefónom, ktoré prestali žiť a vnímať. Požiadal som mladšieho, aby mi ukázal čo sleduje. Zdvihol telefón. Chlapec skáče z mosta. Dva milióny zhliadnutí. V komentároch samé srdiečka. „Prečo ti to ukazujú?” Pokrčil ramenami. „Neviem. Proste ti to nabehlo.” Proste ti to nabehlo. Odišiel som domov s tou vetou. Leží vo mne dodnes ako niečo čo som prehltol a neviem stráviť. Nie preto, čo dieťa videlo. Ale preto, ako to povedalo — bez rozrušenia, bez otázky, bez pocitu, že niečo nie je v poriadku. Niekto mu to dal. On to prijal. Tak to chodí. Absurdita stavu — Čo sa deje v pozadí Algoritmus nemá vek. Nezaujíma ho, či má používateľ osem alebo osemdesiat rokov. Zaujíma ho jedno číslo — čas strávený na platforme. A deti sú pre algoritmus ideálny materiál. Nie preto, že by ich niekto cielene poškodzoval — ale preto, že ich mozgy sú vývojovo nastavené presne na to, čo platformy ponúkajú: okamžitá odmena, sociálne potvrdenie, nekonečná novosť. Prefrontálna kôra — časť mozgu zodpovedná za kritické myslenie, odkladanie uspokojenia, hodnotenie rizika — nie je u detí plne vyvinutá do dvadsiatich piatich rokov. TikTok o tom vie. Navrhol svoj produkt presne podľa toho. Každé video je kratšie ako predchádzajúce. Každý prechod je rýchlejší. Mozog sa učí rytmus — a keď rytmus zmizne, nastupuje nuda, nepokoj, neschopnosť vydržať v tichu päť minút. Toto nie je lenivosť. Toto je naučená závislosť. A naučiť sa ju trvá týždne. Odnaučiť sa ju trvá mesiace. Svet pod lupou — Čo to dieťaťu berie a čo mu to dáva Opäť tá nepríjemná symetria — platforma deťom niečo dáva. Inak by tam neboli. Čo získajú: Okamžité sociálne potvrdenie — lajky, komentáre, pocit príslušnosti Únik z nudy a z nepohodlných emócií Komunitu — aj virtuálnu, aj reálne prežívanú Pocit kontroly — scrollujem kedy chcem, čo chcem Čo strácajú — pomaly, neviditeľne: Schopnosť tolerovať nudu — a nuda je matka kreativity Hlbokú pozornosť — schopnosť čítať, počúvať, dokončiť myšlienku Reálne vzťahy budované trením a časom, nie srdiečkami Vlastnú identitu — nahrádza ju identita zostavená z trendov, filtrov a algoritmických odporúčaní Spánok — modré svetlo, notifikácie, FOMO o polnoci Najväčšia strata je neviditeľná: dieťa ktoré nevie byť samo so sebou. Ktoré siahne po telefóne skôr, než príde myšlienka. Ktoré nikdy nezistí, čo by si samo vymyslelo — pretože niekto iný vymýšľa zaňho vždy rýchlejšie. Záchranné lano — Ako na to Pravidlo nula: Zákaz nefunguje. Kontext áno. Dieťa ktorému zakážete platformu bez vysvetlenia mechanizmu sa naučí skrývať. Dieťa ktoré rozumie prečo je návykové — má šancu. 1. Pomenujte mechanizmus skôr než ho zažijú „Appka chce aby si na nej zostal čo najdlhšie. Preto ti ukazuje veci, ktoré ťa rozrušujú alebo rozveseľujú — nie preto že sú dôležité, ale preto, že fungujú.” Deti ktoré poznajú trik sú voči nemu odolnejšie. Mediálna gramotnosť nie je voliteľný predmet — je to prežitie. 2. Sledujte spolu — nie ako dozor, ale ako záujem Pýtajte sa čo sledujú. Nie kontrolovane — zvedavo. „Čo ti to dalo? Odkiaľ to vedia? Kto za tým stojí?” Kritické myslenie sa neučí z učebnice. Učí sa otázkami pri večeri. 3. Nahraďte nudu konkrétnou alternatívou, nie zákazom Nuda je vstupná brána do scrollovania. Prázdnota musí byť nahradená niečím hmotným — lezecká stena, hudba, varenie, modelárstvo, čokoľvek čo má odpor, čo si vyžaduje čas a vracia späť hmatateľný výsledok. 4. Nastavte pravidlá spoločne, nie zhora Deti ktoré spoluvytvárajú pravidlá ich dodržiavajú. Deti ktorým sú pravidlá vnútené ich obchádzajú. „Koľko času si myslíš že je rozumné?” — odpoveď vás prekvapí. 5. Buďte modelom, nie kázniteľom Dieťa, ktoré vidí rodiča scrollovať pri stole si zapamätá to, nie poučenie o škodlivosti obrazoviek. Toto je najťažší krok. A najdôležitejší. FAQ Najčastejšie otázky a odpovede Od akého veku je to problém? Skôr než si myslíte. Výskumy ukazujú zmeny v pozornosti už po šiestich mesiacoch pravidelného používania tabletov u batoliat. Kritické okno je pred dvanástym rokom — vtedy sa formujú návyky pozornosti ktoré zostanú. Môj tínedžer má telefón celý deň. Je neskoro? Nie. Ale bude to ťažšie ako o päť rokov skôr. Začnite rozhovorom, nie odňatím. Zistite čo mu platforma dáva — a hľadajte ako to dať inak. Ako vysvetliť dieťaťu čo je deepfake, falošná správa, manipulatívne video Konkrétnym príkladom, nie definíciou. Nájdite spolu jedno falošné video a rozložte ho. Kde bolo nakrútené? Kto to zverejnil? Čo chcel dosiahnuť? Detektívna práca je zábavnejšia ako prednáška. Čo ak mi dieťa povie, že všetci ho majú Majú. A to je legitímny argument — sociálna izolácia je reálna. Cieľom nie je úplné odpojenie, ale vedomé používanie. Rozdiel medzi nástrojom a drogou je v tom, kto koho ovláda. Záver Dieťa pri stole pokrčilo ramenami. Proste ti to nabehlo. Tá veta ma prenasleduje — nie preto, že by dieťa niečo zlé urobilo. Ale preto, ako prirodzene ju vyslovilo. Bez otázky. Bez odporu. Niekto dáva, niekto prijíma. Tak to chodí. Naša úloha nie je dieťaťu vziať telefón. Je naučiť ho spýtať sa: Kto mi to dáva? Prečo práve toto? A čo za to chce? Dieťa ktoré sa pýta — je dieťa ktoré myslí. A to je jediná ochrana ktorá funguje aj keď nie sme v miestnosti. A ako riešite obrazovky u vás doma? Príspevok Deti s telefónom, ktoré prestali žiť a vnímať zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
15.07.2026 14:45 Stretli sme sa náhodou v lese. Hľadal som človečinu, že dáme po rokoch pivko. Kedysi sme spolu študovali a zdolávali cyklistické výzvy. Bol to ten typ človeka, pri ktorom ste vedeli, že bude niečo — nevedno čo, ale niečo. Teraz stál pri borovici a pozeral na nebo s výrazom muža, ktorý konečne pochopil. „Chemtrails,” povedal namiesto ahoj po zvítaní. Pozrel som hore. Lietadlo. Modrá. Fyzika. „Martin—” „Voda to nie je,” povedal tichšie. Nie agresívne — ľútostivo. Tak ako sa hovorí k niekomu, kto ešte nevie, že je chorý. Potom to spustil naplno. Stál som tam a čakal, kedy sa zastaví. Nezastavil sa. Hovoril o chemikáliách, ukrajinských laboratóriách riadených amerikou a mimozemšťanmi, o Bruseli, o bankároch bez mien, o jašteroch v ľudskej koži — a v jeho hlase bola taká úprimná, taká nefalšovaná istota, že som sa na chvíľu zachvel. Nie preto, že by som mu veril. Ale preto, že on veril. Celý. Bez zvyšku. Takú vieru som naposledy videl v kostole, keď som mal sedem rokov a babka mi hovorila, že boh vie všetko. Skúsil som argumentovať. Veď sme spolu promovali. Matika. Fyzika. Logika. Pozrel na mňa. „Tie štúdie financujú oni.” „Kto sú oni, Martin?” Neodpovedal. Len sa usmial — tým únavným úsmevom osvietenca obklopeného slepými — a ukázal prstom na ďalšiu kondenzačnú stopu. Ako komunikovať so zakonšpirovaným človekom? Odišiel som domov s pocitom, že som stratil niečo, čo som ani nevedel, že mám. Rodinná sešlosť O pár dní sme šli na obed k rodine. Strýko Vendo hovoril o Rusku. Nie o Rusku kde bol — tam nikdy nebol — ale o Rusku kde by chcel byť. O skvelom Rusku z videí. Úžasnom Rusku z komentárov pod videami. O Rusku ako o krajine, kde majú hodnoty, kde sa neboja povedať pravdu, kde ľudia vedia čo je rodina. "A do toho tí Ukrajinci. Nič im nie je sväté. Len sa tu rozvaľujú, nič nerobia. A berú nám prácu," pridal sa jeho starší syn, teraz pod exekúciou. Chvíľu som sa zamyslel. Nedávalo mi to logiku. Tak nič nerobia alebo berú prácu? Nechal som to tak. „Vendo,” povedal som, „tam ľudia nemôžu povedať nič.” „To je propaganda,” odvetil pokojne a nabral si ďalšiu polievku. Jeho žena pridala čosi, že veterné elektrárne spôsobujú čierny mor a rakovinu. EU nám ich chce nainštalovať. Čítala to na facebooku. Zdroj nevedela — ale bolo to presvedčivo napísané. S obrázkami. A všetci tam súhlasili. Overovala si to predsa aj na modrom koníkovi. Ich deti s telefónmi medzitým sedeli vedľa a nehýbali sa. Len palce. Palce sa pohybovali — hore, dole, hore — s monotónnou presnosťou metronómu. Ich tváre boli prázdne tak, ako je prázdna obrazovka pred tým, než sa zapne. Čakajúce. Pripravené. Skúsil som zistiť, čo sledujú. Mladší zdvihol telefón. Ukázal mi video — chlapec skáče z mosta do rieky. Dva milióny zhliadnutí. V komentároch samé srdiečka. „Prečo ti to ukazujú?” Pokrčil ramenami. „Neviem. Proste mi to nabehlo.” Proste ti to nabehlo? Odišiel som skôr. Hovoril som, že ma bolí hlava. Nebola to celkom lož. Epilóg Večer som otvoril telefón, klikol na facebook. Vedel som, že by som nemal. Otvoril som ho predsa — tak ako sa otvára okno v miestnosti, kde je dusno, aj keď viete, že vonku prší. Pršalo. Prvý príspevok: niekto bol nahnevaný na vládu. Druhý: niekto bol nahnevaný na opozíciu. Tretí: fotografia jedla. Štvrtý: dôkaz, že Zem je plochá — s grafikou, ktorá vyzerala profesionálnejšie ako väčšina učebníc. Piaty: video, kde žena plače, pretože jej sused dal dole plot a teraz vidí jeho záhradu. Tristotisíc zhliadnutí. Šesťtisíc komentárov. Ľudia sa hádali o plot ženy, ktorú nepoznali, v meste, ktoré nevedeli pomenovať. Scrolloval som ďalej. Niekde hlboko v serverovni — v meste bez mena, v budove bez okien — bežal proces. Nepotreboval spať, nepotreboval jesť. Nepotreboval vedieť, čo je pravda. Potreboval jedno: aby som scrolloval ďalej. Scrolloval som ďalej. O hodinu som si uvedomil, že som zabudol, prečo som telefón vôbec otvoril. Zavrel som ho. Bol som sám v tmavej izbe a vonku pršalo a Martin veril v jaštery a strýko Vendo v ruské hodnoty a deti dostávali videá, ktoré im niekto proste dal a ja som hľadal — čo som vlastne hľadal? Ľudí. Nasledujúce ráno som vymazal ikonky sietí z mobilu. Bez statusu, bez citátu. Bez rozlúčky — s kým som sa mal lúčiť? Ruka mi ešte týždeň siahala po telefóne každých deväť minút. Vedel som to. Meral som to. Bolo to ako tik — mimovoľný, presný, zahanbujúci. Potom prestala. Ale Martin stále stojí v lese, strýko Vendo sníva o šťastnom, bohatom a slobodnom rusku a deti dostávajú videá, ktoré im nejaký stroj proste servíruje. A ja neviem, čo s tým. To je, myslím, ten najhorší záver zo všetkých. 📍Čítaj tiež: Strýko Vendo má vždy pravdu. Keď algoritmus nahradí noviny. Príspevok Hľadal som človečinu a stretol ľudí, ktorých som poznal. zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
13.07.2026 16:15 Keď plánujete roadtrip po južnom Taliansku a vašou základňou je slnečná Apúlia, existuje jedno miesto, kvôli ktorému musíte prekročiť hranice regiónu. Stačí prejsť pár kilometrov do susednej Basilicaty a ocitnete sa v úplne inom svete. Vitajte v meste Matera. Na prvý pohľad pôsobí ako gigantický kamenný labyrint. Domy, kostoly, schodiská a úzke uličky sú tu naukladané jeden na druhom tak dokonale a prirodzene, akoby ich ani nevytvorili ľudské ruky, ale samotná divoká skala. Niet sa čomu diviť – Matera patrí medzi najstaršie nepretržite obývané mestá na svete. Archeológovia odhadujú, že prví ľudia tu v jaskyniach prebývali už pred približne 9 000 rokmi. Od „hanby Talianska“ k luxusným jaskynným hotelom Srdcom celého mesta sú svetoznáme štvrte Sassi di Matera, zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Tieto skalné obydlia neboli postavené z kameňa – boli priamo doň vytesané. Po celé stáročia tu v hlbokých jaskyniach žili celé rodiny. V jednej tmavej miestnosti sa varilo, spalo, pracovalo a často tu s ľuďmi zdieľali tesný priestor aj domáce zvieratá, ktoré slúžili ako živé radiátory. Dnes to znie ako exotika, no ešte v polovici minulého storočia to bola pre tisícky ľudí drsná každodenná realita. V 50. rokoch bola Matera kvôli katastrofálnym hygienickým podmienkam, malárii a extrémnej chudobe považovaná za symbol úpadku a vyslúžila si nelichotivú prezývku „hanba Talianska“. Štát nakoniec obyvateľov násilne presťahoval do novovymyslených panelových štvrtí a jaskyne ostali prázdne. Našťastie sa v 80. rokoch našla partia vizionárov, ktorí v opustených ruinách videli architektonický klenot. Dnes je všetko inak. Z bývalých chudobných dier v skale sú dnes tie najluxusnejšie boutique hotely, štýlové reštaurácie, galérie a kaviarne. Kruh sa uzavrel a Matera bola v roku 2019 vyhlásená za Európske hlavné mesto kultúry. Filmové kulisy a obria podzemná katedrála Najkrajšie na Matere je to, že tu nemusíte chodiť podľa mapy. Stačí sa len tak bezcieľne túlať. Každá ulička vás zavedie na iné poschodie, každé schodisko otvorí nový, dychberúci výhľad a za každým rohom objavíte malé skryté námestíčko alebo kamenný kostol. Veľmi rýchlo tu stratíte orientáciu, ale presne v tom spočíva to kúzlo. Pri potulkách určite nevynechajte tieto tri veci: Skalné kostoly: Sú rozosiate priamo medzi domami aj v okolitých útesoch. Vo svojich útrobách ukrývajú vzácne, stovky rokov staré byzantské fresky, ktoré akoby zázrakom prežili vlhko a stáročia zabudnutia. Palombaro Lungo: Pod hlavným mestským námestím sa ukrýva obrovská podzemná cisterna na zachytávanie dažďovej vody. Vyzerá ako temná podzemná katedrála a je dôkazom neskutočnej vynaliezavosti miestnych ľudí, pre ktorých bola voda v suchom regióne nad zlato. Filmová atmosféra: Keď sa budete prechádzať uličkami, rýchlo pochopíte, prečo toto miesto miluje Hollywood. Matera poslúžila ako autentická kulisa pre filmy ako Umučenie Krista od Mela Gibsona, Ben Hur či v kultovej naháňačke s Jamesom Bondom vo filme Nie je čas zomrieť. Madonna della Bruna Mali sme navyše obrovské šťavenie, že sme sem dorazili dva týždne pred najväčším miestnym sviatkom Madonna della Bruna . Celé mesto už dýchalo neuveriteľnou energiou – ulice zdobili masívne svetelné dekorácie, na námestiach zneli koncerty a z každej kaviarne bolo cítiť, že pre domácich ide o najdôležitejší deň v roku. Ak môžete, zostaňte tu až do úplného zotmenia. Keď sa rozsvietia tisícky žltých svetiel, Matera sa premení na to najromantickejšie korzo, aké si viete predstaviť. Biela vrana: Prečo do parku potrebujete priateľa s veľkou nohou Ak chcete vidieť Materu z tej najdivokejšej perspektívy, musíte prejsť na druhú stranu hlbokého kaňonu Gravina do chráneného parku Parco della Murgia Materana cez visutý Tibetský most. Ukrýva paleolitické jaskyne a fantastické výhľady. Má to však háčik. Taliani berú bezpečnosť na tomto chodníku vážne a v obyčajných teniskách vás pani pri pokladni na trasu nepustí. Ja som sa síce dlho a s úsmevom snažila pani presvedčiť, že moje tenisky to zvládnu, no bola neoblomná. Nakoniec sa obetoval môj priateľ. Vzdal sa výletu, požičal mi svoje trekové topánky o pár čísel väčšie, a ja som si tak vďaka tomuto chlapskému gestu mohla vychutnať tie najkrajšie panorámy na celú Materu. Páni, ponaučenie pre vás: noste so sebou poriadnu obuv, nikdy neviete, kedy ňou zachránite výlet svojej polovičke! 📌 Často kladené otázky Dá sa do štvrtí Sassi vojsť autom? Nie, historické centrum Sassi je takzvaná ZTL zóna a vjazd je pre nerezidentov prísne zakázaný a pokutovaný. Auto musíte nechať na jednom z záchytných strážených parkovísk na okraji moderného mesta a do Sassi zísť pešo alebo využiť kyvadlový mikrobus. Oplatí sa v Matere ubytovať, alebo stačí jednodňový výlet? Hoci sa hlavné body dajú stihnúť za jeden deň, ubytovanie priamo v jaskynnom hoteli posunie zážitok na úplne iný level. Prechádzka nočnými, tichými a vysvietenými uličkami, kedy z mesta odídu jednodňoví turisti, je neopísateľná. Je návšteva Matery fyzicky náročná? Áno, na svalovicu sa radšej pripravte vopred. Celé Sassi je postavené v kopci a neustále kráčate buď hore, alebo dole po kamenných, nerovných schodoch, ktoré sa navyše v prípade dažďa neskutočne kĺžu. Kočíky či ťažké kufre na kolieskach sú tu čisté utrpenie. Matera je miesto, ktoré sa nedá opísať jednou vetou ani zachytiť na jednu fotku. Je to živá kronika ľudstva. Keď raz zablúdite do jej kamenného náručia, okamžite pochopíte, prečo patrí k tomu najlepšiemu, čo môžete v živote navštíviť. Príspevok Matera: Kamenný labyrint, ktorý vstal z popola a očaril aj Jamesa Bonda zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
12.07.2026 19:30 Tento rok sme sa rozhodli preskúmať surový, slnkom zaliaty juh Talianska – nádhernú Apúliu. Chceli sme z nej vidieť čo najviac, preto sme počas dovolenky vystriedali niekoľko ubytovaní a každý deň objavovali nové miesta. Každé malo svoje čaro, no dve si nás získali úplne najviac. Prvým z nich je Alberobello. Do Alberobella sme prišli skoro ráno. Nebola to náhoda. Vedeli sme, že patrí medzi najnavštevovanejšie magnety celej Apúlie, a chceli sme si vychutnať jeho ticho predtým, než sa uličky zaplnia turistami. A oplatilo sa. Mesto sa pomaly prebúdzalo, z otvorených okien bolo cítiť intenzívnu vôňu čerstvého espressa a úzke kamenné uličky boli takmer prázdne. Prvé ranné lúče sa opierali do bielych stien a sivých kamenných striech. Keď kvôli daniam stačí vytiahnuť jeden kameň Prvé, čo vás v Alberobelle dostane, sú ikonické trulli – malé biele domčeky s kužeľovitými strechami. Vyzerajú ako vystrihnuté z fantasy filmu o škriatkoch a človek má pocit, že sa každú chvíľu otvoria drevené dvere a vyjde z nich rozprávková postavička. Tieto stavby však nie sú len pastvou pre oči, viaže sa k nim fascinujúca a poriadne prefíkaná história. Stavali sa z miestneho vápenca bez použitia akékoľvek malty či spojiva. Kamene sa ukladali nasucho. Prečo? Dôvodom boli neúprosne vysoké dane, ktoré vtedajší neapolskí králi vyberali za každú novú, trvalú stavbu. Miestna bizarnosť: Miestni grófi vymysleli geniálny trik. Prikázali poddaným stavať domy nasucho tak, aby v prípade ohlásenej kráľovskej kontroly stačilo vytiahnuť jeden jediný kľúčový kameň zo strechy . Celá strecha sa v tom momente zosypala. Keď na miesto dorazil kráľovský daňový úradník, namiesto dediny našiel len hromadu kamenia a zaprášených dedinčanov. Keď kontrola odišla, domčeky sa jednoducho poskladali znova. Dnes sa v Alberobelle nachádza viac ako 1 500 takýchto domčekov a pre svoju unikátnosť je mesto zapísané na zozname UNESCO. Tajomné symboly a dve tváre mesta Pri pohľade na sivé kužeľovité strechy si určite všimnete veľké biele maľované znaky. Každý z nich má svoj skrytý význam. Niektoré predstavujú kresťanské symboly, iné astrologické znamenia, pohanské motívy alebo staré magické znaky, ktoré mali rodine prinášať ochranu, zdravie či hojnosť. Alberobello sa v zásade delí na dve hlavné časti, z ktorých každá ponúka úplne iný zážitok: Rione Monti: Najznámejšia a najfotografovanejšia štvrť. Na svahu tu stojí viac ako tisíc trulli tesne vedľa seba. Nájdete tu lokálne rodinné reštaurácie, remeselné dielne, galérie a obchodíky so suvenírmi. V mnohých z nich vás majitelia zadarmo pustia na ich súkromnú strechu alebo terasu, odkiaľ sú tie najlepšie fotky . Aia Piccola: Ak hľadáte pokojnejšiu a autentickejšiu atmosféru, prejdite sem. V tejto štvrti dodnes bežne bývajú miestni obyvatelia. Na šnúrach sa suší bielizeň, staršie dámy debatujú pred dverami a človek má pocit, že sa tu čas pred desiatkami rokov zastavil. Nevynechajte ani vyhliadku Belvedere Santa Lucia. Práve odtiaľto sa otvára ten najkrajší pohľad na nekonečné more sivých kužeľov, ktoré robia toto miesto svetovým unikátom. Ako Alberobello skutočne precítiť? Ak máte radi dobré gastro, Apúlia je raj. Určite ochutnajte miestne typické cestoviny orecchiette , ktoré tu staré mamy dodnes ručne váľajú priamo na stoloch pred svojimi domami. K tomu čerstvú, smotanovú burratu, lokálny olivový olej a pohár vína Primitivo. Talianske Alberobello nie je miestom, kde by ste mali behať s mapou v ruke a odškrtávať si zoznam pamiatok. Je to mesto, ktoré musíte precítiť. Stratte sa v jeho uličkách, sadnite si na kamenné schody, počúvajte hlboké zvony kostola, pozorujte pomalý život miestnych a nechajte sa unášať atmosférou. Práve pre tento pokojný ranný rituál nás očarilo viac než preplnené talianske metropoly. 📌 Často kladené otázky Koľko času potrebujem na prehliadku Alberobella? Na samotné mesto vám bohate stačí pol dňa . Stihnete sa prejsť oboma štvrťami, dať si kávu, obed aj urobiť fotky z vyhliadky. Ideálne je spojiť ho v jeden deň s návštevou neďalekých mestečiek ako Locorotondo alebo Martina Franca. Kedy je najlepší čas na návštevu? Jednoznačne skoro ráno , kým dorazia prvé turistické autobusy. Druhou skvelou voľbou je podvečer, kedy trulli krásne nasvieti zapadajúce slnko a davy opäť rednú. Z pohľadu ročného obdobia sú ideálne mesiace máj, jún, september a október – vyhnete sa úmorným letným horúčavám. Dá sa v domčekoch trulli reálne prespať? Áno, mnohé z nich slúžia ako štýlové apartmány . Je to jedinečný zážitok, no počítajte s tým, že vnútri môže byť menej denného svetla kvôli malým oknám a v noci môže v kamennom dome padnúť teplota, preto sa hodí klimatizácia s kúrením. Kde sa dá v meste najlepšie zaparkovať? Okolo historického centra je niekoľko platených parkovísk . Dobrým a strategickým bodom je napríklad Parcheggio Centro Storico, odkiaľ ste za pár minút pešo priamo medzi prvými domčekmi trulli. Príspevok Alberobello: Rozprávkové mestečko, ktoré vzniklo ako geniálny daňový podvod zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
12.07.2026 12:00 Keď chcete zažiť skutočnú, nefalšovanú divočinu bez selfíčkarov a gýčových bufetov, musíte obísť komerčné tatranské chodníky a zamieriť niekam, kde líšky dávajú dobrú noc. Presne to urobila Paliho družina, ktorá sa vybrala preveriť ikonický Klenovský Vepor . Report z tejto divokej akcie spísal Matej a veru, bolo to všetko, len ne nudná prechádzka parkom. Cez jahodové polia do močiara pod Vartou Celá táto expedícia odštartovala v osade Skorušina. Hodili sme autá na kraj a vyrazili. Prvé metre boli vyslovene mierne – klasické zahrievacie kolo po asfaltke popri potoku, kde bol vzduch hustý od vlhkosti. Ako náhle sa potoky stratili v kopcoch, lesná cesta nám začala servírovať luxusné lesné jahody. Chvíľu sladké, chvíľu kyslé, ideálny prírodný doping na začiatok. Pohodové tempo a úsmevy na tvárach však skončili tesne pred útulňou pod Vartou. Príroda nás tu privítala tak trochu po svojom a chodník sa zmenil na poctivé močarisko. Brodenie bahnom nám dalo trochu zabrať, a tak sme na útulni odpálili zaslúženú pauzu. Jedlo, povinné fotky a ako bonus úspešný lov na jednu geokešku, ktorá bola strategicky maskovaná uprostred hustej pŕhľavy. Popŕhlené prsty patria k zážitku, to je jasné. Jánošík zo dreva a obed s lietajúcou armádou Z útulne sme sa napojili na Rudnú magistrálu a po červenej značke pokračovali cez príjemne prefukujúci les. Radosť z chladivého vetríka netrvala dlho – hory nám hneď naordinovali strmé stúpanie. Našťastie bolo krátke a za odmenu sme čoskoro narazili na drevenú sochu Jánošíka, ktorý odtiaľto hľadí do šíreho kraja. Samotný vrchol Klenovského Vepora sme dosiahli o necelých sto metrov ďalej. Výhľady boli parádne, no neboli sme tam sami. Spoločnosť nám robila celá armáda dotieravého lietajúceho hmyzu, takže obedňajšia fotopauza sa niesla v znamení neustáleho oháňania sa. Okrem hmyzu sme obdivovali aj divokú tvár tunajšej národnej prírodnej rezervácie s 5. stupňom ochrany – suché ihličnany tu lesníci nechali napospas osudu, čo miestu dodáva neskutočnú, až tajuplnú pralesnú atmosféru. Pohľad z vrcholu Klenovského Vepora Veľké rozdelenie a medveď, ktorý neprišiel Keďže radi objavujeme nové trasy, naplánovali sme si okruh. Na zostupe z Vepora sa však naša zostava demokraticky rozdelila: Skupina A pokračovala klasicky ďalej po červenej trase. Skupina B sa rozhodla, že nutne potrebuje vidieť prameň s poetickým názvom Jánošíkova slza a vezme to späť na magistrálu dlhšou obchádzkou. Obe trasy boli čistý prales – strmé svahy, popadané stromy, cez ktoré sme museli skákať ako kamzíky, skrátka čistá divočina. Počas celého schádzania sme stretli všehovšudy dvoch ľudí. Vlastne to bol jeden párik, ktorý nás s úsmevom „potešil“ správou, že kúsok pred nami mali čelný stret s medveďom. Niektorým z nás hneď zasvietili oči, že uvidíme maca naživo , ale zázrak sa nekonal. Medveď sa pred nami zbabelo skryl. Horor na „cyklotrase“ a alergická kríza Prvá trojčlenná skupina pokračovala cez Tri chotáre na Železnú bránu. A tu prišla tá pravá zábava. Na križovatke pri kríži sme minuli odbočku a vybrali sa zlým smerom. Že ideme zle, nám našťastie po 400 metroch naznačil podozrivý zápach blata a absolútna absencia akejkoľvek značky. Vrátili sme sa k smerovníku Železná brána – kríž a začali hľadať žltú značku. To, čo mapa sebavedomo označovala ako „cyklotrasu“, bol v realite strmý svah zarastený metrovou trávou, kompletne rozrytý od diviakov. Keďže z oboch strán bola nepreniknuteľná húština, neostávalo nič iné, len to hodiť priamo dole cez to zelené peklo. Časť tímu si chcela cestu ešte skrátiť cez kroviská. O minútu nato z tej istej húštiny vybehla vyplašená jelenica. Keď sme sa konečne prebili k najbližšej lesnej chatke, od nášho dvorného alergika zaznela legendárna veta: „Tráva je pre mňa jed.“ V tom momente nám naplno dopadlo, že najbližšia otvorená lekáreň s Ditiadenom je v Lučenci, čo bolo v danej chvíli niekde na druhom konci galaxie. Našťastie, chlapské telo vydrží veľa, alergický záchvat sme rozchodili a k autám sme dorazili o 18:15. Výlet v číslach: Celkový čas: Návrat k autám okolo 18:15 Vzdialenosť: necelých 20 km Počet krokov: 28 000 krokov Prevýšenie: cca 900 výškových metrov Verdikt: Klenovský Vepor nám vo výzve 7 kopcoch 3 jazerá ukázal svoju divokú, zarastenú a nekompromisnú tvár. Ak hľadáte trasu, kde preveríte svoje pľúca, otestujete psychickú odolnosť voči divej zveri a prebrodíte sa cez cyklotrasy, ktoré patria skôr diviakom než bicyklom, toto je presne to miesto. Paliho družina schvaľuje! Príspevok Klenovský Vepor: Divoký prales, medveď „duch“ a cyklotrasa, ktorú prenechali diviakom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
11.07.2026 22:00 Totálna endoprotéza bedrového kĺbu nebola v mojich plánoch. Po rokoch bicyklovania, behov, pádov a kompromisov som však skončil na operačnom stole… Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Železný muž štartuje. 285 šouravých príkrokov a som pri okne na druhej strane oddelenia. Pomalá otočka. Šikmá plocha, schody, ďalšia skúška. Oproti sa presúva Jozef. Ja bedro, on koleno, bratia v zbrani, pousmejeme sa a pozdravíme – sme taká tréningová dvojica. Prvé poznanie Raz, pred temer dvadsiatimi rokmi, sme na jarnom cyklokempe bicyklovali z Makarskej cez Brelu a Aržano do Bosny okolo Buško Jezera. Apríl, žiaden veľký záhul, nejakých 1808 výškových metrov a 164 km. V našej kope nás bolo šesť. Do kopca som kilometre ťahal špicu. Prevod 53/15, malú pílu som samozrejme schválne neprehodil. Bavilo ma sledovať tie nešťastné pohľady za mnou. Odrazu sa ku mne pritiahol kamarát a povedal: „Ak budeš ťahať takéto ťažké prevody v tých kopcoch s tou vychýlenou nohou, odpáliš si bedrový kĺb.“ Netušil som, že je ortopéd. Iba som sa usmial a pridal. Bol som zvyknutý na pripomienky spolujazdcov o rozumnom tempe. Cikpauza, krásna panoráma, padá reťaz... každý mal svoj spôsob, ako ma zastaviť. Ortopédia Nemocnica Bory Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva alebo kakao? Na jednej strane oddelenia je automat s kakaom a čajmi, na druhej kávový. Sestričky si práve predávajú večernú zmenu. Na trojke sa sťažuje pani na bolesti, ten na päťke bol dosť agresívny, osmička potrebuje preväz, zajtra odchádza. Riešia izbu po izbe. Ešte ráno ma na operačnom stole ukrižovali, ale aspoň som si dobre pospal. Cyklonirvána: Ako som sa dostal k totálnej endoprotéze bedrového kĺbu Stelvio Galibier Mt Zoncolan Od Buško Jezera prešlo pár rokov. Z cyklistiky sa postupne stala moja druhá životná droga. Talianske Stelvio, Mortirolo, Gavia, brána do pekla Zoncolan, Lago di Garda, Sella Ronda, Savojské Alpy, rakúsky Kitzbüheler Horn, Galibier, Alpe d'Huez, Mont Cenis, či najvyššia asfaltová cesta Európy Col de la Bonette. Každý kopec mal svoj príbeh a každý ma presviedčal, že hranice sú často iba v hlave. Niektoré s cieľov sme zdolávali aj s Igorom. Dnes už s nami nejazdí. Po páde a niekoľkotýždňovej kóme sme sa s ním museli rozlúčiť. Oficiálna verzia štartu mojej kĺbovej kariéry by mala vyznieť ako ťažký pád vo veľkej rýchlosti. Pravda však bola prozaickejšia. Po troch pivách som si sadol na skladačku, frajersky som riadil jednou rukou, druhou telefonoval a predné koleso mi zapadlo do električkovej koľaje. Zaseklo sa a potom si pamätám iba pocit, že od členka mám urezanú nohu. Telo má zvláštny talent klamať. Adrenalín a endorfíny chvíľu presvedčia človeka, že vlastne o nič nejde. Nebolo to také zlé. Zlomená píšťala, natrhnutá achilovka a komplet vyvrátený priehlavok ľavej nohy. Pamätám, ako sa nado mnou skláňal nejaký milý pár a pýtali sa: „Je vám niečo? Odvezieme vás do nemocnice?“ „Chcem ísť domov,“ len som zamrmlal, keď som zistil, že mi neodrezalo nohu. „Bicykel je v poriadku?“ Obával som sa o to hlavné. :-) Doviezli ma domov a pomohli mi sadnúť na gauč. Ráno mal členok veľkosť stredne veľkej hlávkovej kapusty. Bolo vidieť nejaké kostičky. Moja zodpovednejšia polovička ma akosi dostala do auta a o hodinu som bol na vozíku na chirurgii. „To s tým idete až teraz? Ste sa zbláznili?“ nahnevaný chirurg ma nešetrí. Čakáreň plná ľudí a medzi nimi sedí magor, ktorý si nechal nohu do rána narásť na veľkosť kapusty. Druhé poznanie Nasledovali tri mesiace. Noha v bandáži, veľké barly, potom francúzske barly. Rehabilitácia v Barónke, v teplom bazéne. Učím sa znova chodiť. Je tam teplá voda, postupná hĺbka a veľa detí. V bazéne sa len tak prechádzam, dnes po krk vo vode a každý deň o pár centimetrov menej. Najprv odľahčiť členku a väzivám, potom postupne pridávať záťaž. Predpísali mi aj magneto a elektroterapie. Možno pomohli. Ale pochopil som jednu vec: rehabilitáciu za človeka žiadny prístroj neurobí. Tak sa presúvam medzi deťmi v bazéne. Majú tam večernú akadémiu plávania. Chvíľu trvalo, kým si na mňa mamičky zvykli. Tie pohľady hovorili svoje. Nie, nie, nie som žiaden úchyl. Len sa tu učím znova chodiť. Beh a ultra Po pol roku som bol opäť v kondícii. Človek je zvláštny tvor. Keď ho telo konečne prestane brzdiť, okamžite začne rozmýšľať, ako ho znova potrápiť. Bude zo mňa železný muž. Erik, Vanda, Ivo, Taras i Mária ma v Kardionápravníku nadchli pre beh a ultra. Nemal som na to techniku, trénera, postavu – iba tú moju tvrdú hlavu. Pamätám, že svoj prvý polmaratón som odbehol dva dni po sebe. Deň pred ČSOB maratónom, v ktorom sa rozhodla bežať so mnou aj Lucka, moja dcéra, som chcel mať istotu, že to dám. Tak som si dal 22 kilometrov na ováloch okolo Štrkoveckého jazera večer pred pretekom. Nohy som mal ako betón, ale nakoniec som vyhral – ráno som dobehol 4 minúty pred dcérou a to sa počíta. V decembri na topoľčianskom 48h plaveckom maratóne som odcrawloval s prestávkami 8 hodín. Každý meter sa počíta. Bežky a tretie poznanie Ramsau am Dachstein Nepriznal som sa však ešte k jednej závislosti. Milujem bežky. Ramsau am Dachstein, Skalka, Rožnov pod Radhoštěm. Miesta, kde som si chodil po zimnú dávku slobody. Omylom som v Pustevnách nastúpil na čiernu trasu. A znova vyhrali hormóny nad technikou a zdravým rozumom. Kto ste bežkovali, viete – ak sa to rozbehne, už niet cesty späť. Zasekol som palice medzi nohy a snažil sa rozumne spadnúť. Dopadlo to slovom, ktoré pri pádoch používam často, ale do knihy sa asi nehodí. Zlomené karbónové palice, vyvrtnuté bedro a bolesť pri každom kroku. Taká tá bolesť, pri ktorej človek začne rozmýšľať, či náhodou nezabudol na niečo dôležité. Hodinu mi trvalo dôjsť pešo k autu a tváriť sa, že sa nič nestalo. Prvé príznaky poškodeného bedrového kĺbu „Peter, veď ty krívaš,“ povie mi pri jednom fotení Ľudka. „Nekrívam.“ „Krívaš,“ pridá sa aj Ivana. Začínam si všímať – krívam. Vtedy som ešte netušil, že bedrový kĺb si so mnou začína písať vlastný príbeh. Po nejakom čase mám pocit, že mi nejaká štrikovacia ihlica stále pichá do kolena. Nemôžem behať, obmedzuje ma to na bicykli. Sedí mi iba cesťácka geometria. Objednávam sa u neurológa. Mám šťastie, MRI má akurát voľný termín, tak som vybavený namiesto mesačného čakania hneď. Doktorka pozrie výsledky a vraví: „Áno, máte po tom úraze mierne posunutú platničku a tá občas zatlačí na sedací nerv, ale na operáciu to nie je.“ Volím stále väčšie a väčšie kompromisy Už nebehám. Beh nahradili nordic walking palice, plávanie a SM systém. Keď si myslíš, že prehrávaš, v skutočnosti sa učíš hľadať iba inú cestu. Bolí to stále častejšie a stále viac. Ale život je rôznorodý a má rôzne príchute. Časom som sa naučil rozlišovať v kĺbe tri rôzne druhy bolesti. Prvá prichádzala pri väčšej záťaži, najmä pri dlhšej chôdzi. Druhá sa ozvala pri rotačných pohyboch. Pri otočení, kosení, obyčajnom pohybe, ktorý by zdravý človek ani nevnímal. Tretia bola tá najzradnejšia. Bolesť, ktorá sa zapichla až do kolena a tvárila sa, že problém je niekde úplne inde. Finálne poznanie Človek si dlho myslí, že telo je stroj. Že stačí trochu spomaliť, pridať rehabilitáciu, vymeniť beh za bicykel a nájsť ďalší kompromis. Lenže telo si pamätá všetko. Každý pád, každý prehnaný prevod, každú frajerinu aj každé moje obľúbené „ešte to rozchodím“. A keď sa ti ozve bedrový kĺb alebo koleno, už nejde o obyčajný tréningový výpadok. Je to účet, ktorý si prišiel vypýtať starý kamarát. Možno práve vtedy som pochopil, že železný muž nie je ten, ktorého telo vydrží všetko. Železný muž je ten, ktorý sa naučí pokračovať aj vtedy, keď už všetko nie je dokonalé. Zverujem sa kamarátovi chirurgovi. Pošle ma na röntgen a už podľa výrazu tváre popisovateľky tuším, že niečo nie je v poriadku. Poznáte ten moment, keď sa človek ešte snaží presvedčiť sám seba, že to nebude nič vážne? Ona už vie svoje. Ja ešte nie. Odpoveď prichádza až od lekára. „Peter, do prdele, veď ty si mal naštiepenú panvu. Máš tam úlomok a ten ti prirástol inde.“ A kurňa. Pozerá na snímok, chvíľu mlčí a potom pokrúti hlavou. „No, do piatich rokov si zrelý na endoprotézu kĺbu. Ten ľavý je rozbitý na kašu. Vyzerá veľmi zle.“ Posledný pád Keď je pekne, neobsedím. Cesťák stále zostáva moja slabosť. Na ňom mi je stále dobre. V najlepších rokoch som robil 18 000 kilometrov a sto výškových ročne. Proste Stravoholik. Závislák. Pokojne štyrikrát za sebou 16-percentný Braunsberg. Challenge je challenge. Raz sa tak veziem dole zo Skýcova. Dávam pozor. Už raz som tu spadol a mal som asi dvadsaťminútovú amnéziu. Nevedel som, kto som, prečo bicyklujem a prečo tam. Povedal som si ale – veď je krásne, slniečko svieti, nejak bude. Teraz rozdýchavam v Topoľčanoch pri Breze posledný stodvadsiaty kilometer. A potom príde koľajnica. Podšmykne ma a letím rovno na to isté bedro. Tretíkrát smola. Koľajnice sú mi asi osudné a ľavé bedro je zrejme karma za moje hriechy. A tých určite nie je málo. Po pár dňoch pochopím, že iron man zo mňa už nebude. Aspoň nie ten, ktorý meria život kilometrami, výškovými metrami a časom na hodinkách. Od toho dňa už počítam iba kompromisy. Mám 63 rokov a 25 kíl nadváhy. Ukončujem medailobranie desiateho ročníka Kardionápravníka a 7 kopcov 3 jazerá. Nastal čas odovzdať žezlo mladším. Skúšam trojmesačné kúry Condrosulfu. Možno trochu pomáha, možno len kupujem čas. Ale stav sa zásadne nezlepšuje. Kedysi Kriváň, Ostrý Roháč, teraz som nevyšiel ani Baníkov. Dole mi to trvalo viac ako dve hodiny. Na Žiarskej chate som už nohu ťahal za sebou. Kostkovic nový vietor Preteky s kombajnom Zachránil ma kolobeh. Na dlhý čas sa stala kondičná kolobežka mojím najobľúbenejším terapeutickým nástrojom. Neviem presne popísať mechanizmus tej pohody. Po desaťtisíc krokoch v bolestiach ešte ťahám nohu za sebou. Potom sa postavím na kolobežku, urobím ďalších tridsať kilometrov a nič mi nie je. Možno tým, že je pohyb plynulejší a bez nárazov, bedro sa rozhýbe, prekrví a dostane to, čo potrebuje... Neviem. Len viem, že funguje. Odvtedy som Kostka pozitívny. Operácia bedrového kĺbu v Nemocnici Bory Stačilo. Od prvej prognózy prešlo šesť rokov. Som tu, na Boroch. Pomýlili sa iba o rok. Keď mi robili posledný kontrolný röntgen, primár len pomykal hlavou a objednal ma na operáciu začiatkom júla. S vďakou som súhlasil. Sarkasticky pri tom poznamenal: „Tým krívaním ste si tak preťažili aj pravý bedrák, že ten bude asi druhý na rade.“ Skúsili mi ohnúť nohu, ale po minúte to vzdali: „Nebudeme to zbytočne trápiť.“ Interné vyšetrenie, anestéziologické vyšetrenie a o dvanástej hospitalizácia. Zajtra zákrok. Totálna endoprotéza ľavého bedrového kĺbu. Večer sa u mňa vystriedalo niekoľko tvárí. Všetci sa usmievajú, asi aby som bol pokojný. Už asi siedmy krát odpovedám, či mám vlastné zuby. Tretíkrát, či som bol v narkóze. Či pijem, fajčím? Nie. Áno, mám vlastné zuby. Už sa mi tie tváre pletú. „Ráno vás zobudíme o piatej, osprchujete sa, umyjete dezinfekčným roztokom a natiahnete si tento modrý plášť. Potom vás napichneme.“ Dajú mi akési antibiotiká. Zdravotná sestra s istotou zavedie kanylu. Je Skaličanka. Tam som sa narodil. Malá náhoda v deň, keď sa život skladá z veľkých vecí. Infúzka tečie asi pol hodinu. Znova tri otázky, áno, mám vlastné zuby. Keď ma položili na operačný stôl, pripadal som si ako Kristus na kríži. Viac si nepamätám, iba sebaistú tvár, ktorá sa ma niečo pýtala, ale ten „driják“ zaberal rýchlejšie, ako som dokázal myslieť. Čosi som bľabotal. Moja prvá anestéza dopadla vynikajúco. Zrazu ma prebrali: „Vstávajte, už ste hodinu na JIS-ke.“ Kde som, čo som, čo tu robím? Výťahy, pohybujúci sa plafón – tento maník to s tými vozíkmi otáčať vie. Prvé dni po výmene bedrového kĺbu Štandardná izba Nemocnica Bory Nový stret s fyzioterapiou O dve hodiny prichádza na izbu útla fyzioterapeutka. Dáva mi prvé pokyny a ukazuje cvičenia. Žiadne veľké výkony. Žiadne výzvy. Žiadny boj s kopcom: „Dnes sa len postavíme, prejdeme pár krokov a urobíte tri série týchto cvikov.“ Po tej uponáhľanej rehabilitácii po úraze členka som už múdrejší. Počúvam na slovo. Už viem, že telo nie je súper, ktorého treba poraziť. Je to partner, s ktorým sa treba dohodnúť. Pomaly sa zosuniem z postele a urobím na francúzskych barlách prvé kroky. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Super, na dnes stačí. „Ľahnite si, oddychujte a urobte ešte jednu sériu cvičení.“ Je veľmi milá a navyše vtipná. Mám za sebou desať kolečiek. 2850 krokov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Ešte pred pár dňami som rozmýšľal, či vôbec budem normálne chodiť. Dnes riešim, či si dám ďalšie kolečko po chodbe. Dám si tri a idem do postele. Som na jednotke, štandardnej izbe. Vlastná sociálka, sprcha, televízor, veľa programov, polohovacia posteľ, rozumná klíma a hlavne ľudia, ktorí vedia, čo robia. Až v letných horúčavách si uvedomíš, aký veľký rozdiel dokáže urobiť teplota na izbe. Nedávno som čítal o nemocničných izbách, kde počas horúčav namerali viac ako 42 stupňov. Ľudia odpadávali, rany sa horšie hojili a operácie sa museli obmedzovať. A potom počujete vetu, že klimatizácia je nadštandard. Po operácii bedrového kĺbu človek nepotrebuje luxus. Potrebuje pokoj, čistotu, bezpečie a podmienky, v ktorých sa telo môže sústrediť na jedinú vec – hojenie. Rokmi prežitá bolesť zo dňa na deň po operácii zmizla. Som rád, že som na Boroch. Druhý deň už chodím Pozerám na zamodralú jazvu pod náplasťou. Práve mi ju zaľadovali. Možno nemá ani desať centimetrov. Tak málo? Myslel som, že bude cez pol nohy. Tabletky, infúzia, preväz, vizita. Kto je kto? Mená si stále neviem zapamätať. Raňajky, polohové cvičenie a začína ďalší deň. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha... „Dnes vyskúšame schody,“ vyzve ma na nový challenge. Najprv zdravá noha, potom barle, potom chorá noha. Zdravá, barle, chorá. Dole je to naopak. Za boha sa neviem naučiť, furt barla predbehuje hore schodmi krok. „Robte to poriadne,“ smeje sa fyzioterapeutka, „ak si vyvrtnete ten kĺb, operácia sa bude musieť celá zopakovať. Žiadne rotačné pohyby a nesmiete spadnúť.“ Dúfam, že to pochopí aj moja 36-kilová Bekyna. Viac labrador ako staford, šťastná vždy, keď svojho pánička opäť uvidí. Žena ju kŕmi nízkokalorickými granulami. Ja anglickou slaninkou. Kto má psa, pochopí. Beky Vydržte. Ideme do finále Fyzioterapeuti ma pripravili na všetko. Som sebestačný. Viem sa sám osprchovať, prezliecť, vyskúšal som schody, šikmú plochu aj hlbší sed do kresla. Najväčší problém však nebol pohyb. Boli to noci. Nie preto, že by niečo bolelo. Práve naopak. Celé mesiace pred operáciou som spal všelijako skrútený, prehadzoval som nohy, hľadal polohu, v ktorej bedro aspoň trochu dovolilo oddychovať. A teraz? Bolesť zmizla ale prišiel nový strach. Nemôžem prekrížiť nohy. Nemôžem sa otočiť na bok. Roky som bol zvyknutý spať inak a zrazu mám v hlave jedinú otázku: "Čo ak sa v spánku otočím nesprávne?" Radšej pozerám do tretej rána televízor. Medzitým trochu zdriemnem a ráno už zapínam tablet. Niekto by povedal – závislák. Nie. Iba človek, ktorý nechce pokaziť niečo, na čo čakal roky. Večer si dávam kolečko navyše po chodbe. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Už by som nemusel, ale na tej posteli ma mrle žerú. Poobede som z polohovacej postele pozeral Tour de France. Pogačar práve nadelil celému svetu 2 minúty s takým prehľadom, že som mal vo finiši slzy v očach. Možno už nikdy nebudem ten človek, ktorý naháňa každý kopec a počíta výškové metre. Ale stále budem ten, kto sa ráno teší, keď môže vyraziť von. Bory sú iný svet, než aký som si pamätal z nemocníc. Kolečko. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Cestou už rozoznávam personál: skalická úderka, ukrajinská úderka, nepálska úderka. Rád komunikujem a som hrozne ukecaný, takže po pár dňoch už viem, kto má akú službu, kto odkiaľ pochádza a kto sa práve snaží zachrániť chod oddelenia. Majú svoje problémy, ale fascinuje ma, ako je ten tím zohraný. Vedia, čo majú robiť. Pomôžu, poradia, usmejú sa. A potom vidíte druhú stránku človeka. Niektorí pacienti sú unavení, vystrašení, možno v bolesti. To sa dá pochopiť. Ale niekedy sa stretneš s nepochopiteľnou agresiou voči tým, ktorí za nič nemôžu. Bol som svedkom situácie, keď osemdesiatročný pacient, svojím spôsobom typický predstaviteľ starej školy večného boja s celým svetom, udrel sestričku päsťou do hrude a dožadoval sa viac pozornosti. V tej chvíli som si uvedomil, v akej zvláštnej sebeckej dobe posledné roky žijeme. Chceme dokonalú starostlivosť, okamžité riešenia a maximálny komfort. Ale občas zabúdame na obyčajnú slušnosť voči ľuďom, ktorí sa o nás starajú. Objektívna pravda je, že slovenské zdravotníctvo vôbec nie je také zlé, ako sa často prezentuje. Za každým oddelením sú konkrétni ľudia, ktorí napriek únave a tlaku robia svoju prácu. Veľa ľudí zo zahraničia, ktorí nemajú nadštandardné zdravotné poistenie, dokonca našu krajinu vyhľadáva. Dostanú tu totiž starostlivosť, ktorá je v ich domovskej krajine pri základnom poistení často ťažko dostupná. Nový začiatok? Nemocnica Bory, lôžkové oddelenie - Ortopédia Zajtra ma prepúšťajú a v utorok začínam dvojtýždňové rehabilitácie. Namiesto hospitalizácie v Sanome volím dochádzkový systém v ProCare Topoľčany. Neviem, či som sa rozhodol správne. Ale mám tam chalupu, ženu, vnučku, psa, tri mačky, drozdy, lastovičky, sovu, niekoľko krtkov, altánok, počítač, spinning, bežecký pás, lavičku a hlavne obyčajný život. Medzi slivkami, višňami, hruškami a čerešňami mám svoj prirodzený príjem vitamínu D. Nič proti dezinfekčným sociálnym zariadeniam nemocníc. Ale záhradná sprcha so slnkom ohriatou vodou v tráve je predsa len iná liga. Snáď len tie napomínania mojej temer osemdesiatpäť ročnej mamy, ktorá sa chce o mňa veľmi starať: „Petrík, už si musíš dávať pozor, nejazdi toľko, to nerob, hento nerob, musíš schudnúť...“ Raz neviem, čo ma dostane skôr. Či ďalší pád na ceste, alebo nekonečné napomínania mojej starostlivej mamy. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva. Už som majster. Čakáme len na prepúšťaciu lekársku správu. Konečne som železný muž. Mám na to aj kartičku pre security na letiskách. Prišiel čas povedať to najdôležitejšie: Ďakujem. Ďakujem všetkým, ktorí boli súčasťou tejto dlhej cesty. Norovi Kirschnerovi z Bianchi a Sporttouru za stovky kilometrov na cesťáku, za alpské priesmyky, Giro, Tour de France a všetky tie chvíle, keď bicykel nebol iba šport, ale spôsob, ako spoznávať svet. Petrovi Božíkovi z Mayo Liberty za to, že mi ukázal, že hranice sú často iba v hlave. Tá jazda na kostitrase bola nezabudnuteľná. A tých štyritisíc kilometrov na graveli naprieč vnútrozemím Austrálie? To už bolo o hubu, samostatná kapitola. Petrovi Neugebauerovi a Kostkovcom ďakujem za nový pohľad na kolobeh. Jeho lekcie v Dudinciach mi otvorili cestu k novej vášni. Kondičná kolobežka mi zachránila roky aktivity, keď som už hľadal kompromisy. Možno som prišiel o niektoré kopce. Možno už nebudem naháňať každý výškový meter. Ale všetky tie kilometre, pády, ľudia a príbehy zostali. Tie zážitky mi nikto nevezme. A potom prišla ďalšia kapitola. Tá nemocničná. Ďakujem primárovi MUDr. Jozefovi Almásimu, PhD., MPH a celému ortopedickému tímu Nemocnice Bory. Lekárom, sestričkám, fyzioterapeutom aj ošetrovateľskému personálu. Za profesionálne odvedenú prácu, ľudský prístup a za to, že z človeka po rokoch bolesti dokázali opäť urobiť človeka, ktorý sa pozerá dopredu. Nezachránili mi iba bedrový kĺb. Vrátili mi možnosť znova plánovať, kam pôjdem a čo ešte skúsim. A to nie je málo. Konečne iron manom Epilóg Pri prvom vyšetrení v Boroch sa ma primár Almási po popise celej mojej anabázy spýtal: „Menili by ste to?“ Na chvíľu som sa zamyslel: "Nie." Až tu som si uvedomil, že aktívny šport, pohyb, beh, bicykel, kolobežka, bežky, ale najmä ľudia, spoločné zážitky a spomienky, to je to najlepšie, čo ma za posledných 20 rokov postihlo. Zvyšok už je na mne. Čakajú ma rehabilitácie. Mal by som si povedať, že za mesiac budem chodiť rovno, bez barlí a nebudem krívať. Ale veľké veci vyžadujú veľké výzvy. Tak do roka na Poľskom hrebeni alebo Slavkovskom štíte. Príspevok Totálna endoprotéza bedrového kĺbu: alebo konečne som železný muž zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
11.07.2026 15:15 Leto na západnom Slovensku opäť pripomína skôr Stredomorie než Podunajskú nížinu. Keď teplomer prekročí tridsiatku, klimatizácia prestane stačiť a človek začne rozmýšľať jedine nad tým, kde skočí do vody. Dobrá správa? Nemusíš cestovať k moru. V okolí Bratislavy nájdeš množstvo jazier s prekvapivo čistou vodou. Niektoré sú plné života, iné stále pôsobia ako malé tajomstvá ukryté medzi lesmi a štrkoviskami. 💧 Aktuálny stav vody : Väčšina prírodných kúpalísk v okolí Bratislavy má počas sezóny dobrú kvalitu vody. Pred návštevou sa však oplatí overiť aktuálne výsledky meraní, najmä po výdatných dažďoch alebo počas extrémnych horúčav. Aký je stav vody v roku 2026? Počas kúpacej sezóny sledujú hygienici kvalitu vody na oficiálnych prírodných kúpaliskách. Väčšina obľúbených jazier v okolí Bratislavy si dlhodobo drží dobrú až výbornú kvalitu vody. Pri menších štrkoviskách, ktoré nie sú oficiálnymi kúpaliskami, sa voda pravidelne netestuje. Po silných dažďoch alebo počas dlhotrvajúcich horúčav sa preto oplatí overiť aktuálnu situáciu alebo sledovať, či voda nekvitne. Zlaté piesky Najväčšie prírodné kúpalisko v Bratislave ponúka pieskové pláže, vodné športy, bufety aj množstvo atrakcií. Výhodou je jednoduchá dostupnosť MHD aj autom. Voda tu patrí dlhodobo medzi sledované a počas väčšiny sezóny dosahuje dobrú kvalitu. Vajnorské jazerá Jazero Vajnory zdroj CBS Slovensko z neba Len pár minút od Zlatých pieskov nájdeš dve bývalé štrkoviská s priezračnou vodou. Napriek chatám okolo brehov zostávajú voľne prístupné a stále pôsobia pokojnejšie než známe mestské kúpaliská. Keď hľadáš menej ľudí a viac ticha, je to výborná voľba. Draždiak Najobľúbenejšie jazero Petržalky. Čistá voda, upravené pláže, občerstvenie, športoviská aj kilometre chodníkov robia z Draždiaka miesto, kde pokojne stráviš celý deň. Navyše patrí medzi lokality, kde hygienici pravidelne kontrolujú kvalitu vody. Košariská Stačí vystúpiť na železničnej zastávke Nové Košariská a za pár minút si pri vode. Dve jazerá si už roky držia povesť jedných z najčistejších štrkovísk v okolí Bratislavy. Obľubujú ich najmä mladí ľudia a paddleboardisti. Rusovské jazero Dlhé roky patrí medzi najčistejšie jazerá v okolí Bratislavy. Kedysi slúžilo ako vodný rezervoár, čo sa podpísalo aj na kvalite vody. Dnes je známe predovšetkým ako naturistická pláž, no cyklisti na hrádzi ho poznajú ako jedno z najkrajších miest na krátke letné osvieženie. Kuchajda Jazero Kuchajda zdroj: CBS Slovensko z neba Máloktoré jazero má lepšiu polohu. Nachádza sa priamo v meste a ponúka všetko od športovísk cez detské ihriská až po množstvo reštaurácií. Kúpanie môžeš spojiť s obedom alebo nákupom vo VIVO. Rudava Priezračná voda, borovicové lesy a pieskové pláže vytvárajú atmosféru, ktorá skôr pripomína Chorvátsko než Záhorie. Na opačnej strane smerom na Tomky je pokojnejšie, no večer si priprav repelent. Miestne komáre berú letnú sezónu veľmi vážne. Horná Streda Obľúbené štrkovisko neďaleko Piešťan láka pokojnou atmosférou a čistou vodou. Ak už sem cestuješ, oplatí sa zastaviť aj na neďalekej Sĺňave, ktorá patrí medzi najznámejšie vodné plochy západného Slovenska. Zelená voda Je síce o niečo ďalej od Bratislavy, ale odmenou je rozsiahly rekreačný areál, množstvo športových aktivít a možnosť stráviť pri vode aj celý víkend. Slnečné jazerá Klasika, ktorá nesklame. Pláže, tobogany, vodné športy, reštaurácie aj ubytovanie robia zo Senca jedno z najobľúbenejších letných stredísk na Slovensku. Kvalita vody patrí medzi pravidelne monitorované. Piešťanská Sĺňava zdroj CBS Slovensko z neba Stav vody v lete 2026 Vo väčšine sledovaných prírodných kúpalísk v okolí Bratislavy býva počas sezóny voda vhodná na kúpanie. Po výdatných dažďoch alebo počas extrémnych horúčav však môže dôjsť ku krátkodobému zhoršeniu kvality alebo premnoženiu siníc. Pred dlhším výletom sa preto oplatí pozrieť aktuálne výsledky meraní Úradu verejného zdravotníctva. Kam sa oplatí ísť? pre rodiny s deťmi: Slnečné jazerá, Draždiak, Zlaté piesky, za pokojom: Vajnorské jazerá, Košariská, za priezračnou vodou: Rusovské jazero, Rudava, bez auta: Kuchajda, Draždiak, Zlaté piesky. Často kladené otázky Kde je pri Bratislave najčistejšia voda na kúpanie? Medzi lokality s dlhodobo dobrou povesťou patria Rusovské jazero, Košariská, Slnečné jazerá, Draždiak a Zlaté piesky. Kvalita vody sa však počas sezóny môže meniť v závislosti od počasia, preto sa oplatí pred návštevou skontrolovať aktuálne výsledky meraní hygienikov. Kde sa dá pri Bratislave kúpať zadarmo? Bezplatný vstup ponúkajú napríklad Vajnorské jazerá, Košariská, Rusovské jazero, Kuchajda či Draždiak. Niektoré pláže na Slnečných jazerách alebo Zlatých pieskoch môžu byť spoplatnené. Ktoré jazerá sú pravidelne kontrolované? Úrad verejného zdravotníctva počas kúpacej sezóny pravidelne monitoruje kvalitu vody na oficiálnych prírodných kúpaliskách, medzi ktoré patria napríklad Zlaté piesky, Kuchajda, Draždiak a Slnečné jazerá. Menšie štrkoviská sa väčšinou pravidelne netestujú. Kedy je najlepší čas na kúpanie? Najpríjemnejšie býva dopoludnia alebo podvečer. Vyhneš sa najväčším horúčavám aj davom a voda býva pokojnejšia. Dá sa pri jazerách aj športovať? Áno. Väčšina lokalít ponúka cyklotrasy, plážový volejbal, paddleboard, beh alebo prechádzky. Na Zlatých pieskoch, Draždiaku a Slnečných jazerách si môžeš požičať aj vodné športové vybavenie. Kde sa dá kúpať so psom? Oficiálne prírodné kúpaliská často vstup so psami do vody zakazujú. Ak chceš ísť so štvornohým parťákom, over si pravidlá konkrétnej lokality alebo vyber menej frekventované štrkoviská, kde bývajú podmienky voľnejšie. Kde nájdem aktuálny stav kvality vody? Počas celej kúpacej sezóny zverejňuje výsledky meraní Úrad verejného zdravotníctva SR. Ak sa chystáš na dlhší výlet, oplatí sa ich skontrolovať najmä po silných dažďoch alebo počas dlhých horúčav.x Príspevok Kde sa okúpeš? Čisté jazerá v okolí Bratislavy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
11.07.2026 15:15 Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Železný muž štartuje. Konečne je zo mňa diaľkoplaz. 285 šouravých príkrokov a som pri okne na druhej strane oddelenia ortopédie H v nemocnici Bory. Pomalá otočka, pri šikmej ploche a schodoch otočka, 285 šouravých príkrokov k oknu na druhej strane. Oproti sa šúruje Jozef, pousmejeme sa a pozdravíme – sme taká tréningová dvojica. Kedy to začalo? Prvé poznanie Raz, pred temer dvadsiatimi rokmi, sme na jednom cyklokempe bicyklovali z Makarskej cez Brelu a Aržano do Bosny a Hercegoviny okolo Buško Jezera a späť. Apríl, žiaden veľký záhul, nejakých 1808 výškových a 164 km. V našej kope sme išli asi šiesti. Do kopca som ťahal vyše kilometra špicu. V tej dobe som sa ako hoblík cítil za dobrého tempára. Prevod 53/19, bavilo ma vnímať tie nešťastné pohľady za mnou, keď som schválne neprehodil malú pílu. Odrazu sa ku mne pritiahol mlaďas a povedal: „Počúvaj, ja som ortopéd. Ak budeš ťahať takéto ťažké prevody v tých kopcoch s tou vychýlenou nohou, odpáliš si bedrový kĺb.“ Iba som sa usmial a pridal. Bol som zvyknutý na pripomienky spolujazdcov o rozumnom stúpaní, zodpovednosti k zdraviu, aj tie bežné argumenty: cikpauza, krásna panoráma vhodná výhľadu, či „ty si úplný fas“. Ortopédia Nemocnica Bory Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva alebo kakao? Na jednej strane oddelenia je automat s kakaom a čajmi, na druhej kávový. Káva alebo kakao? Sestričky si práve predávajú večernú zmenu. Na trojke sa sťažuje na bolesti, ten na päťke bol dosť agresívny, osmička potrebuje preväz, zajtra odchádza. Riešia izbu po izbe. Ešte ráno ma ukrižovali, ale dobre som si pospal. Cyklonirvána Stelvio Galibier Mt Zoncolan Od Buško Jezera prešlo pár rokov. To som už mal za sebou 3x Stelvio, Mortirolo, Gaviu, bránu do pekla Zoncolan, Sella Rondu v Dolomitoch, Lago di Garda, aj Savojské Alpy – Izoard, Galibier, Kitzbüheler Horn, najvyššiu asfaltovú cestu Európy Col de la Bonette, monumenty Tdf Alpe d'Huez, ikonický kopec, kde sme sa stretli so Saganom, i Mont Cenis, slávny alpský Garibaldiho prechod. Zdolávali sme ho s Igorom, ktorý už vďaka bicyklu nie je medzi nami. Spadol na OSKE v zákrute a po niekoľkotýždňovej kóme sme sa s ním rozlúčili. Oficiálna verzia štartu mojej kĺbovej kariéry by mala znieť nejakým ťažkým pádom vo veľkej rýchlosti. Pravda však bola oveľa prozaickejšia. Po troch pivách som si sadol na skladačku, frajersky som riadil jednou rukou, druhou telefonoval a predné koleso mi zapadlo do električkovej koľaje. Zaseklo sa a potom si pamätám iba pocit, že od členka mám urezanú nohu. Endorfíny, adrenalín, iné hormóny – telo má veľa signálov, ako vás oklamať. Nebolo to také zlé. Zlomená píšťala, natrhnutá achilovka, komplet vyvrátený priehlavok ľavej nohy. Pamätám, ako sa nado mnou skláňala nejaká milá dievčina s chlapcom a pýtali sa: „Je vám niečo? Odvezieme vás do nemocnice?“ „Chcem ísť domov,“ len som zamrmlal, keď som zistil, že mi neodrezalo nohu. „Bicykel je v poriadku?“ Obával som sa o to hlavné. :-) Doviezli ma domov, pomohli mi sadnúť na gauč pred telku a ja som tam len do rána sedel. Ráno mal členok veľkosť stredne veľkej hlávkovej kapusty. Bolo vidieť nejaké kostičky. Moja zodpovednejšia polovička ma akosi prešúchala do auta a o hodinu som bol na vozíku na chirurgii. „To s tým idete až teraz? Ste sa zbláznili?“ nahnevaný chirurg si čosi kamsi šomre. Čakáreň plná pacošov, ktorým dokopy nič nie je, a magor tu medzitým môže prísť o nohu. Druhé poznanie Nasledovali tri mesiace, noha v bandáži, veľké barly, francúzske barly. Rehabilitácia v Barónke v teplom bazéne. Učím sa znova chodiť. Je tam teplá voda, postupná hĺbka a veľa detí. Len tak sa v bazéne šúram, dnes po krk vo vode a zajtra o pár centimetrov menej. Odľahčiť členku a stabilizačným väzivám a postupne stále viac zaťažovať. Predpísali mi aj nejaké magneto a elektroterapie, asi to pomohlo, ale rehab je najmä na tebe. Tak sa šúram medzi deťmi v bazéne, majú tam večernú akadémiu plávania. Už si na mňa aj mamičky zvykli, najprv pozerali čudne. Nie, nie, ja nie som žiaden úchyl, ja sa tu len prechádzam a neplávam medzi tými deťmi, lebo rehabilitujem. Beh a ultra Po pol roku som bol v novej kondícii. Bude zo mňa železný muž. Erik, Vanda, Ivo, Taras i Mária ma v Kardionápravníku nadchli pre beh a ultra. Nemal som na to techniku, trénera, postavu – iba tú moju tupú hlavu. Pamätám, že svoj prvý polmaratón som odbehol dva dni po sebe. Deň pred ČSOB maratónom, v ktorom sa rozhodla bežať so mnou aj Lucka, moja dcéra, som chcel mať istotu, že to dám. Tak som si dal 22 kilometrov na ováloch okolo Štrkoveckého jazera večer pred pretekom. Nohy som mal ako betón, ale nakoniec som vyhral – ráno som dobehol 4 minúty pred dcérou a to sa počíta. Tam som sa rozhodol prvýkrát stať sa železným mužom. V decembri na topoľčianskom 48h plaveckom maratóne som odcravloval s prestávkami 8 hodín. Každý meter sa počíta. Bežky a tretie poznanie Ramsau am Dachstein Bežky a tretie poznanie To som sa ale nepriznal k mojej ďalšej vášni. Milujem bežky. Ramsau am Dachstein, Králiky, Skalka, Rožnov pod Radhoštěm. Áno, tam to pokračovalo. Omylom som nastúpil na čiernu trasu a znova vyhrala sprostá hlava nad technikou. Kto ste bežkovali, viete – ak sa to rozbehne, už niet cesty späť. Tak som zasekol palice medzi nohy a snažil sa rozumne zhupnúť. Dopadlo to slovom, ktoré používam pri pádoch často, ale v knihe by som ho nemal používať. Zlomené karbónové palice, vyvrtnuté bedro a kurva taká bolesť pri každom kroku, až no. Hodinu mi trvalo dôjsť pešo k autu a tváriť sa, že sa nič nestalo. Ešte sme tam boli tri dni, snáď to nejak rozchodím. Rozchodil som. „Peter, veď ty krívaš,“ povie mi pri jednom fotení Ľudka. „Nekrívam.“ „Krívaš,“ pridá sa aj Ivana. Začínam si všímať – krívam. Po nejakom čase mám pocit, že mi nejaká štrikovacia ihlica furt pichá do kolena. Nemôžem behať, obmedzuje ma to na bicykli, sedí mi iba cesťácka geometria. Zabudni na skladačku aj na horák. Objednávam sa u neurológa. Mám šťastie, MRI má akurát voľný termín, tak som vybavený namiesto mesačného čakania hneď. Doktorka pozrie výsledky a vraví: „Áno, máte po tom úraze mierne posunutú platničku a tá občas zatlačí na sedací nerv, ale na operáciu to nie je.“ Volím stále väčšie a väčšie kompromisy. Už nebehám, nahradili to nordic walking palice. Bežkujem, bicyklujem, plávam, smíškujem . Bolí to stále častejšie a stále viac. Ale život je rôznorodý a má rôzne príchute. Ako tie bolesti – časom rozlišujem v tom bedre až tri iné. Jedna príde pri väčšej záťaži pri chodení, druhá znenazdajky pri kosení a otáčavých, vrtkavých pohyboch. No, na hulahop to už nebude. Nové kompromisy. Finálne poznanie Zverujem sa kamarátovi chirurgovi. Pošle ma na röntgen a už u popisovateľky viem, že je zle. Akosi čudne sa tvári, keď sa jej pýtam, ako to vyzerá. Odpovie mi až chirurg "Peter, do prdele, veď ty si mal naštiepenú panvu, máš tam úlomok a ten ti prirástol inde." A kurňa. Pozerá na ten snímok, pokrúti hlavou a utrúsi: „No, do piatich rokov si zrelý na endoprotézu kĺbu. Ten ľavý je rozbitý na kašu, vyzerá veľmi zle.“ Posledný pád Keď je pekne, neobsedím. Vysadám na cesťák, na ňom mi je stále dobre. V najlepších rokoch som robil 18 000 km a stotisíc výškových ročne. Proste stravoholik. Závislák. Pokojne 4x za sebou 16 % Braunsberg. Challenge je challenge. Raz sa tak veziem dole zo Skýcova, dávam pozor. Už som tu raz spadol, mal som asi dvadsaťminútovú amnéziu. Nevedel som, kto som, prečo bicyklujem a prečo tam. Povedal som si ale – veď je krásne, slniečko svieti, nejak bude. Aj bolo. Teraz rozdýchavam v Topoľčanoch Pri Breze posledný stodvadsiaty kilometer, keď ma zrazu podšmykne na koľajnici a reznem na oceľovú koľaj rovno na to bedro. Koľajnice sú mi asi osudné a bedro je zrejme karma za moje hriechy. A tých určite nie je málo. Po pár dňoch pochopím, že železného chlapa už asi nedám. Od toho dňa to už boli iba kompromisy. Mám 63 rokov, 25 kíl nadváhy, ukončujem medailobrania desiateho ročníka Kardionápravníka a 7 kopcov 3 jazerá. Odovzdám žezlo mladším. Tlačím sa trojmesačnými dávkami Condrosulfu, ale stav sa nezlepšuje. Kedysi Kriváň, Ostrý Roháč, teraz som nevyšiel ani Baníkov. Dole mi to trvalo viac ako dve hodiny. Na Žiarskej chate som už nohu ťahal za sebou. Kostkovic nový vietor Preteky s kombajnom Zachránila ma Kostka a Johny. Na dlhý čas sa stala kondičná kolobežka môj najobľúbenejší terapeutický nástroj. Neviem presne popísať mechanizmus tej pohody, ale keď po desaťtisíc krokoch v bolestiach ťahám nohu za sebou, vysadnem na kolobežku, urobím ďalších tridsať kilometrov a nič mi nie je. Žeby to bedro viselo a trochu sa uvoľnilo, rozhýbalo, prekrvilo a oživilo? Každopádne som Kostka pozitívny. Ortopédia Bory Dosť. Prešlo šesť rokov od prvej prognózy a ja som tu, na Boroch. Pomýlili sa o rok. Keď mi robili kontrolný röntgen, primár len pomykal hlavou a objednal ma na operáciu začiatkom júla. S vďaka som súhlasil. Sarkasticky pri tom poznamenal: „Tým krívaním ste si tak preťažili aj pravý bedrák, že ten bude asi druhý na rade.“ Skúsili mi ohnúť nohu, ale po minúte to vzdali: „Nebudeme to trápiť.“ A tak som tu. Interné vyšetrenie, uspávacie vyšetrenie o 12:00. Hospitalizácia, zákrok. Totálna endoprotéza ľavého bedrového kĺbu. Večer na izbe sa u mňa vystriedalo niekoľko tvárí, všetky sa usmievajú, asi aby som bol happy. Už asi siedmykrát sa ma pýtajú, či mám vlastné zuby, tretíkrát, či som bol v narkóze, pijem, fajčím? Nie. Už sa mi tie tváre pletú. „Ráno vás zobudíme o piatej, osprchujete sa, umyjete dezinfekčným roztokom a natiahnete si tento modrý plášť. Potom vás napichneme.“ Akési antibiotiká. Sestrička s istotou a úsmevom zavedie kanylu a tečie to asi pol hodinu. Je zo Skalice. Tam som sa narodil. Znova tri otázky, áno, mám vlastné zuby. Keď ma natiahli na operačnej sále, pripadal som si ako Kristus priviazaný na kríži. Viac si nepamätám, iba sebaistú tvár, ktorá sa ma niečo pýtala, ale ten „driják“ zaberal rýchlejšie, ako som dokázal myslieť. Čosi som bľabotal. Moja prvá anestéza dopadla vynikajúco. Zrazu ma prebrali: „Vstávajte, už ste hodinu na JIS-ke.“ Kde som, čo som, čo tu robím? Výťahy, pohybujúci sa plafón – tento maník to s tými vozíkmi otáčať vie. Štandardná izba Nemocnica Bory Nový stret s fyzioterapiou O dve hodiny je na izbe útla fyzioterapeutka. Dáva mi prvé rady a cvičenia. Žiadne kríženie nôh. „Dnes sa len postavíme, prejdeme pár krokov a urobíte tri série týchto cvikov.“ Po odfláknutej a urýchlenej fyzioterapii po členku som dnes dôslednejší a počúvam na slovo. Pomaly sa zosuniem a urobím s jej pomocou na francúzskych barlách prvé kroky. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Super, na dnes stačí. „Ľahnite si, oddychujte a urobte tri série tých cvičení.“ Je veľmi milá a navyše vtipná. Poslúchnem na slovo ako malé dieťa. Mám za sebou desať kolečiek. 2850 krokov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Dnes vyhrala káva. To kakao je na mňa veľmi sladké. Ešte tri kolečká a idem do postele. Sólo izba, televízor, rozumná klíma na izbe. Práve som kdesi čítal, že v ružinovskej nemocnici namerali na izbe pacientov 42,7 stupňa. Lekári odmietli operovať, lebo sa zapaľovali rany, ľudia omdlievali a minister zdravotníctva kdesi podotkol, že aj jemu je teplo, ale klíma je nadkomfort. Som rád, že som na Boroch. Rokmi prežitá bolesť zo dňa na deň zmizla – hneď deň po operácii. Druhý deň už chodím. Pozerám na zamodralú jazvu pod náplasťou. Práve mi ju zaľadovali. Možno nemá ani desať centimetrov. Tak málo? Myslel som, že bude cez pol nohy. Tabletky, infúzka, preväz, vizita, kto je kto, nemám pamäť na tváre, raňajky, polohové cvičenie a začíname nový, druhý deň. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha... „Dnes vyskúšame schody,“ vyzve ma na nový challenge. Najprv zdravá noha, potom barle, potom chorá noha. Zdravá, barle, chorá. Dole je to naopak. Za boha sa neviem naučiť, furt barla predbehuje hore schodmi krok. „Robte to poriadne,“ fyzioterapeutka sa vyzývavo smeje, „ak si vyvrtnete ten kĺb, operácia sa bude musieť celá zopakovať. Žiadne rotačné pohyby, nesmiete spadnúť ani robiť rýchle otáčania.“ Dúfam, že to pochopí aj moja 36-kilová Bekyna, viacej labrador ako staford, šťastný, keď pánička opäť uvidí. Žena ju kŕmi nízkokalorickými granulami, ja anglickou slaninkou. Kto má psa, pochopí. Beky Vydržte. Dostávame sa do finále. Fyzioterapeuti ma pripravili na všetko. Som sebestačný, viem sa sám osprchovať, prezliecť, vyskúšal som schody, šikmú plochu, hlbší sed do kresla. Najväčší problém boli noci. Moc som nenaspal. Nie preto, že by niečo bolelo, ale preto, že som sa bál. Celé mesiace pred operáciou som spal prekrížený na bokoch, nohy som prehadzoval, furt ma to bolelo a nedalo mi spať. A teraz bolesti žiadne nie sú. ALE nemôžem prekrížiť nohy ani sa otočiť na bok. Spať na chrbte som si odvykol. A čo keď sa v noci náhodou prehodím v spánku? Radšej do tretej rána pozerám telku, medzitým krátko zdriemnem a ráno už zapínam tablet. Povedali by ste závislák. Nie, iba obava. Nechcem hlboký spánok, veď cez deň to dospím. Večer si dávam ešte jedno kolečko po chodbe. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Už by som nemusel, ale na tej posteli ma mrle žerú. Poobede som z polohovacej postele pozeral TdF, Pogačar práve nandal celému svetu 2 minúty s takým prehľadom, že som mal vo finiši slzy v očach. Milujem cyklistiku, bežky a kolobežku. Ale asi skončím ako turista. Som na jednotke, štandard izbe. Vlastná sociálka, sprcha, telka, veľa programov, polohovacia posteľ, stačí kliknúť a perfektná sesterská a ošetrovateľská pomoc, všetko čisté, príjemná klíma. Bory naozaj nie sú Kramáre ani Ružinov. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Cestou už rozoznávam staff. Skalická úderka, ukrajinská úderka, nepálska úderka. Rád komunikujem a som hrozne ukecaný. Každý má svoje problémy, ale fascinuje ma, ako je ten tím zohraný. Vedia, čo majú robiť, sú ochotní a milí. Na rozdiel od niektorých pacientov, ktorí sú nevďační a agresívni. Áno, sú aj takí. Nejaký 80-ročný národovec práve udrel sestričku päsťou do prsa s tým, že on chce viac. Objektívna pravda je však taká, že slovenské zdravotníctvo vôbec nie je také zlé, ako sa zdá. Veľa ľudí zo zahraničia, ktorí nemajú nadštandardné zdravotné poistenie, dokonca našu krajinu vyhľadávajú, lebo tu dostanú to, čo vo vlastnej krajine majú pri základnom poistení nedostupné. Nový začiatok? Nemocnica Bory, lôžkové oddelenie -Ortopédia Zajtra ma prepúšťajú a v utorok začínam dvojtýždňové rehabilitácie. Namiesto hospitalizácie v Sanome volím dochádzkový systém v ProCare Topoľčany. Neviem, či som spravil dobre. Ale mám tam chalupu, ženu, vnučku, psa, tri mačky, drozdy, lastovičky, sovu, niekoľko krtkov, perfektný altánok, výkonný počítač, stovku stromov, spinning, bežecký pás, lavicu a prirodzený slnečný príjem vitamínu D medzi slivkami, višňami, hruškami a čerešňami. Nič proti dezinfekčným sociálnym zariadeniam, ale záhradná sprcha so slnkom ohriatou vodou v tráve je to pravé orechové. Snáď len tie napomínania mojej temer osemdesiatročnej mamy, ktorá sa chce o mňa veľmi starať: „Petrík, už si musíš dávať pozor, nejazdi toľko, to nerob, hento nerob, musíš schudnúť...“ Raz neviem – klepne ma na ceste, alebo z napomínania mojej starostlivej mamy. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Barly dopredu, ľavá noha, pravá noha. Káva. Už som majster. Čakáme len na prepúšťaciu lekársku správu. Konečne som železný muž. Mám na to aj kartičku pre security na letiskách. Prišiel čas povedať to podstatné. Epilóg Pri prvom vyšetrení v Boroch sa ma MUDr. Almaši po popise anabázy mojej cesty k nemu spýtal: „Menili by ste to?“ Nie. Až tu som si uvedomil, že aktívny šport, pohyb, beh, bicykel, kolobežka, bežky, ale najmä tí ľudia, tie zážitky a spomienky, je to najlepšie, čo ma za posledných 20 rokov postihlo. Chcem sa poďakovať Norovi Kirschnerovi z Bianchi a Sporttouru za jedinečné zážitky na cesťáku. Prešiel som na ňom ovľa viac ako stotisíc kilometrov, za Giro, TdF, alpské priesmyky. Chcem poďakovať aj kamarátovi Petrovi Božíkovi človeku s veľkým srdcom, ktorý mi ukázal, ako sa dá zdolať nemožné. Tá jazda na kostitrase bola božia. Tých štyritisíc kilometrov sám na graveli krížom cez vnútrozemie Austrálie bolo ale o hubu a mimoriadne inšpirujúcich. V neposlednom rade chcem poďakovať aj Kostkovcom a Petrovi Neugauberovi. Jeho lekcie v Dudinciach na rehabilitačnej Kostke mi zachránili dva roky pohybu a otvorili cestu k novej vášni. Veď kolobežka boli prvé dve kolesá, na ktorých som v Levároch ako dieťa pred 55 rokmi stál. Konečne iron manom Finále Ak pukne aj to druhé bedro, voľba bude jasná. Ďakujem primárovi Almašimu a jeho celému ortopedickému tímu, cez sestričky až po celý ošetrovateľský personál, za skvelo odvedenú profesionálnu prácu. Pomohol mi stať sa železným mužom. Nikdy som nedúfal, že tak rýchlo a tak skoro, s takými malými následkami sa vysporiadam so zdevastovaným bedrom a dostanem sa tam, kde som. Nezachránili ma len od bolesti, ale dali mi novú šancu aktívne, športovo a plnohodnotne žiť. A to nie je málo. Zvyšok už je na mne. Mal by som si povedať, že za mesiac budem chodiť rovno a nebudem krívať. Ale veľké veci vyžadujú veľké výzvy. Tak do roka na Poľskom hrebeni alebo Slavkovskom štíte! Príspevok Konečne som železný muž: krátke zamyslenie s poďakovaním zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
10.07.2026 19:45 Skoro každý rok to isté. Česká Kanada nás potiahne ako magnet — desiatky kilometrov lesných ciest, kde poznám každý koreň a každú cyklotrasu v okolí. Ale tento rok som mal pocit, že Hanka sa na mňa díva spôsobom, ktorý znamená: "Zase to isté? Vyrazme niekam inam.” A tak sme vyrazili na výlet do Třeboně. Hanka s Beky autom, ja na Tour Maxe Kostke — skladacej kondičnej kolobežke, ktorá dokáže zomlieť dvadsať kilometrov cez Peršlák a Chlum u Třeboně skôr, než si stihnete uvedomiť, že ste vlastne na dovolenke. Práve doasfaltovali jeden z posledných úsekov. Čerstvý povrch, vôňa živice, žiadne auto. Len ja, Kostka a ten zvláštny pocit, že sa pohybuješ rýchlo, ale pritom stíhaš sledovať bociany. Stretli sme sa pri kúpeľoch, kúsok od zámku. Tu sa dá pri stanici zaparkovať bez toho, aby ste v sezóne, v Južných Čechách, stratili nervy aj chuť do života. A potom Třeboň Mesto, ktoré sme po rokoch temer nespoznali. Centrum ako vystrihnuté z rakúskeho katalógu na reštaurovanie pamiatok — a nemyslím to ako iróniu. Zámok, záhrady a pivovar Regent oslnili. Ale cyklotrasa okolo mesta popri Zlatej Stoke, kde vás víta vodná žena s odrazmi na vode, akoby ich niekto maľoval temperovou farbou očarí. Zámok Třeboň Renesančný skvost Rožmberkov prežil päť storočí bez väčšej ujmy na kráse. Dnes patrí k najlepšie zachovaným zámkom Južných Čiech. Zámecká záhrada je voľne prístupná a stojí za návštevu aj bez prehliadky interiéru. Čierna kuchyňa a historické pivnice pripomínajú, že tu ľudia nežili len reprezentačne, ale riadne rybno a naplno. Kúpele Třeboň Liečebné kúpele sme síce nevyskúšali ale vieme o nich, že využívajú miestnu slatinnú rašelinu ako prírodný zdroj, ktorý ťažia od 19. storočia. Aj ak nepotrebujete liečbu, kúpeľný park pri vstupe je príjemným miestom na oddych a má výbornú dostupnosť na bicykli alebo kolobežke. Rybník Svět Zakiaľ sa baby preskúmal som cyklotrasu okolo rybníka Svět až Schwarzenbergovej hrobke. Miesto tak pompézne tiché, že sa tam nehodí rozprávať ani šepotom. Výlet do Třeboně - Schwarzenbergova hrobka Třeboň je krajina rybnikov. Aj preto je to cyklistický a kolobežkársky raj. Samá rovina, desiatky kilometrov prírodných ciest popri vode, pečená ryba a pivko všade. Cyklonirvána. Prvá, kto mala mojich potuliek dosť, bola Beky. Pes má vždy pravdu, preto sme nakoniec zamierili do tieňa reštauračných terás na námesti. Třeboň centrum A tam — candát na masle. Miestna špecialita, ktorú som roky ignoroval v prospech rôznych svíčkových a vepřo knedlo. Biela ryba, maslo, trochu citróna, nič navyše. Také jednoduché, že by ste to nechceli platiť. A také presné, že pochopíte, prečo tu rybné hospodárstvo živí ľudí päťsto rokov. Kolobežka stála opretá o múr. Beky spala pod stolom. Hanka sa dívala na námestie. Niektoré dovolenky sa nedajú naplánovať. Niektoré sa len prihodia — presne v čase, keď ich potrebujete. Navečer sme naložili kolobku do auta a cez Starú hlínu a Stráž nad Nežárkou sme sa vracali späť. Museli sme veď… Ema Destinová. Do zámku sme však dorazili 15 minút po jeho zatvorení. Praktické info — Výlet do Třeboně Výlet do Třeboně - Zlatá Stoka Ako sa dostať Třeboň leží v Jihočeskom kraji, asi 25 km od Českých Budějovíc. Cyklotrasou z oblasti Novej Bystrice cez Peršlák a Chlum u Třeboně — nová asfaltová trasa, výborný povrch, minimum premávky. Čo vidieť Zámok Třeboň — renesančný, UNESCO pamiatková zóna, prehliadky od jari do jesene Zámecká záhrada — voľne prístupná, ideálna na prechádzku Pivovar Regent — jeden z najstarších v Čechách , možnosť prehliadky Schwarzenbergská hrobka — 3 km od centra, cyklotrasa okolo Světa rybníka Námestie — kompletne zrekonštruované, jedno z najkrajších v južných Čechách Kde jesť Candát na masle je miestna klasika — hľadajte reštaurácie s vlastným rybným dodávateľom. Třeboň je centrum rybníkárskeho hospodárstva Čiech, candát a kapor sú tu vždy čerstvé. So psom Centrum je psíkopriateľské, zámecká záhrada tiež. Schwarzenbergská trasa pozdĺž rybníka — ideálna pre štvornohých spolocestujúcich. Tip pre kolobežkárov Tour kolobežka Kostka zvládne celú trasu bez problémov. Vykašlite sa na elektriku, riadne sa zapotíte, urobíte ceľa pre zdravie a pohyb a veľa zažijete. Tipy po ceste Kamenný most v Starej Hlíně Z Novej Bystřice cez Peršlák Výlet do Třeboňe - MTB Nenápadná baroková stavba z 18. storočia premosťujúca odtok medzi rybníkmi. Je to typ pamiatky, ktorú miniete, ak sa dobre nepozeráte. Práve preto stojí za zastávku: pripomína, že třeboňská krajina nebola len vytvorená, ale aj premyslene navrhnutá na každom metre. Múzeum Emy Destinnové v Stráži nad Nežárkou Svetová operná diva, ktorá spievala pre kráľov a prezidentov, skončila vojnové roky v domácom väzení práve tu. Múzeum v jej rodnom kaštieli je prekvapivo dôkladné a pripomína, že veľké osudy sa neschovávajú len vo veľkých mestách. Lesný hotel Peršlák Peršlák križovatka cyklotrás na Třeboňsko Je ukrytý v lese na cyklotrase medzi Třeboňou a Českou Kanadou. Peršlák bol pôvodne veliteľstvom pohraničnej stráže na zbytkoch vysídlenej horskej dediny. Dnes tu nájdete v horách schovaný lesný hotel s rybnikom a kuriozitou: Do kameňa je tu vytesaná ešte pôvodná mapa Československa aj so Zakarpatskou Rusou. Dobrá kuchyňa, ticho, krásne lesné zákutia s tajnými prevádzačskými chodníkmi. Prirodzená základňa pre cyklistov a turistov, čo berú Južné Čechy vážne. Cyklookruhy okolo Třeboňských rybníkov dostupné bicyklom Rybník Svět — Třeboňská obývačka: veľký, promenáda, výhľad na mesto, miesto kde sa chodí na večernú prechádzku aj ranný beh. Opatovický rybník — Rozľahlá tichá plocha severne od mesta, ideálna pre cyklistov čo hľadajú pokoj bez davov. Velké Stavidlo — Menší rybník s historickými stavidlovými prvkami, zaujímavý skôr pre tých, čo sa zaujímajú o rybníkárske inžinierstvo. Verfle — Malý nenápadný rybník ukrytý v zeleni, objaviteľský tip pre tých, čo neveria turistickým mapám. Břilický rybník — Rozsiahla plocha s bohatou ornitofaunou, raj pre pozorovateľov vtákov a milovníkov samoty. Rožmberk — Najväčší rybník v Čechách, historický klenot z roku 1590, kde sa rybolov meria na tony a história na storočia. Přední a Zadní Kouty — Dvojica susedných rybníkov v lesnom zákutí, stvorená pre tichú cyklovýpravu mimo hlavných trás. Ženich a Nový vdovec — Dvojica s najlepším menom v celom Třeboňsku, ktorá si zaslúži návštevu už len pre tú poetiku. Starý Hospodář — Tradičný hospodársky rybník s dlhou históriou chovu kapra, typický predstaviteľ třeboňského rybníkárskeho remesla. Hejtman pri Chlume — Pokojná plocha v tieni Chlumu, prirodzená zastávka na cyklotrase smerom z Třeboně na sever. Staňkovský rybník — Vzdialený a menej navštevovaný, pre tých čo si pod slovom výlet predstavujú skutočnú cestu, nie len okruh okolo parkoviska. Ľahko zablúdite. Počas železnej opony bol známy mätúcimi chodníkmi na odchyt kopečkárov. Ale uznajte. Je si z čoho vyberať :-) vrátime sa sem na dlhšie. Príspevok Výlet do Třeboně: candát na masle a kolobežka rybníku Svět sluší zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
02.07.2026 20:30 Východná Vysoká a výstup na ňu patrí k mojim najobľúbenejším tatranským rituálom, pri ktorom mi v hlave zakaždým znie jedna známa myšlienka: „Hory nás neučia dobývať vrcholy. Učia nás zastaviť sa, nadýchnuť a vnímať krásu sveta z úplne inej perspektívy.“ S príchodom leta a otvorením sezónne uzavretých chodníkov sa preto opäť vraciame na tento ikonický štít, ktorý je jedným z najkrajších vyhliadkových bodov v celých Tatrách. Ponúka totiž nielen dychberúce kruhové panorámy, ale aj pestrú a poctivú vysokohorskú turistiku. Cez kvitnúcu Kvetnicu a Večný dážď Našu túru začíname v Tatranskej Polianke. Chodník nás najskôr vedie príjemným lesným prostredím, kde sa telo pomaly zahrieva na prevádzkovú teplotu. Skutočné kúzlo však začína za Sliezskym domom, kde vchádzame do oblasti zvanej Kvetnica. Je to jedno z botanicky najvzácnejších miest v celých Tatrách. Na začiatku leta sa táto vysokohorská lokalita mení na obrovskú prírodnú botanickú záhradu pod holým nebom. Desiatky druhov vzácnych tatranských rastlín tu rozkvitajú vo všetkých farbách. Je to presne to miesto, kde človek podvedome spomalí krok, upokojí dych a s úžasom obdivuje to neskutočné bohatstvo, ktoré naše hory ukrývajú. Cestou cez Velickú dolinu míňame aj Večný dážď. Názov je viac než výstižný – zo strmých skalných stien tu neustále presakuje voda, ktorá sa triešti na drobné kvapky a vytvára jemnú, ligotavú vodnú clonu. Aj počas horúceho slnečného dňa máte pocit, akoby nad vami padal tichý dážď. V letných horúčavách je to neuveriteľne príjemné osvieženie. Na prahu skutočných hôr: Poľský hrebeň a Zamrznuté pleso S pribúdajúcou výškou sa však krajina okolo nás dramaticky mení. Stromy a kosodrevina zostávajú hlboko pod nami a chodník sa neúprosne približuje k holým skalným stenám. Pred sedlom Poľský hrebeň prichádza prvá skutočná skúška – kratší, ale exponovanejší úsek zaistený reťazami. Technicky to nie je extrémne náročné, no práve tu už človek naplno pocíti tú pravú, rešpekt vzbudzujúcu vysokohorskú atmosféru. Na Poľskom hrebeni sa pred nami otvára jeden z najkrajších kontrastov celej trasy. Hlboko pod nami leží Zamrznuté pleso, v ktorom sa ešte aj uprostred leta lenivo držia zvyšky zimy. Zamrznuté ľadové kryhy ostro kontrastujú s horúcim letným slnkom a tmavými skalami naokolo. Je to fascinujúci pohľad, ktorý človeku pripomenie, aká silná a zároveň krehká dokáže byť horská príroda. Východná Vysoká: Finálny výstup Od Poľského hrebeňa začína tá najzaujímavejšia a najintenzívnejšia časť výstupu. Trasa vedie cez strmé skalnaté úseky a suť, kde je občas potrebné zapojiť aj ruky a hľadať stabilitu. Každý krok si tu vyžaduje stopercentnú pozornosť. Je to terén, kde sa čistá krása spája s hlbokým rešpektom. A potom príde tá odmena. Vrchol. Ticho na vrchole Na vrchole Východnej Vysokej sa vám otvorí jedna z najúžasnejších kruhových panorám v celých Tatrách. Je to miesto, kde sa nikomu nechce ponáhľať. Viac ako hodinu len tak sedíme na skalách, unavení, ale šťastní, a v tichu pozorujeme svet pod nami. Vedeli ste, že odtiaľto môžete vidieť celé Vysoké Tatry ako na dlani? Vrátane tých najvyšších velikánov ako Gerlachovský štít, Koruna Tatier s Vysokou, Rysy či Lomnický štít. Keď sa potom vydáme na cestu späť do doliny, všetko zrazu pôsobí inak. Kroky sú síce ľahšie, ale myšlienky ešte stále zostávajú plávať niekde hore, na hrebeňoch. Hory nám nič neberú. Len nám na chvíľu ukážu, aké malé sú naše starosti a aké veľké môže byť ticho. A práve preto sa sem človek nevracia kvôli fotkám ani športovému výkonu. Vracia sa kvôli tomu jedinečnému pocitu – keď stojíš na vrchole, nič nemusíš, nikam sa neponáhľaš... a svet je zrazu úplne jednoduchý. ℹ️ Praktické info Východná Vysoká Sezónna uzávera: Nezabúdajte, že tento chodník nad Sliezskym domom podlieha zimnej uzávere a oficiálne sa otvára od 15. júna do 31. októbra. Náročnosť: Ide o celodennú, vysokohorskú túru s čistým časom chôdze okolo 6 až 7 hodín. Vyžaduje si dobrú kondíciu, pevnú turistickú obuv a pripravenosť na rýchle zmeny počasia. Príspevok Východná Vysoká: Výstup na štít, kde sa krása spája s rešpektom zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
01.07.2026 19:45 Sú miesta, ktoré v turistických sprievodcoch svietia ako „povinné jazdy“. Väčšinou to znamená jediné: davy ľudí s cukrovou vatou, suvenírový gýč a parkoviská natrieskané na prasknutie. Priznám sa, že český vodný zámok Červená Lhota mal u mňa dlho presne túto nálepku. Červený zámok uprostred vody pozná snáď každý, kto niekedy videl rozprávky Zlatovláska, O zatoulané princezně, O kráse a štěstí či Princezna na hrášku či lascívne Svatby pána Voka. To všetko sa odohrávalo tu. Prvýkrát sme sem raz dorazili v pondelok. Ak sa aspoň trochu vyznáš v hradologickom biznise, vieš, že pondelok je na pamiatkach dňom absolútneho pokoja. Rozumej – je zatvorené. Vybrali sme sa okruhom okolo rybníka. To, čo vtedy vyzeralo ako logistické zlyhanie a z núdze cnosť, sa nakoniec ukázalo ako najlepší spôsob, ako si toto miesto skutočne užiť. Odvtedy sem chodíme cielene v dňoch, kedy bežný turista radšej sedí doma. Pretože Červená Lhota má svoje najväčšie kúzlo vtedy, keď utíchne hluk. Od Jenczenslagu po červenú omietku: Ako pevnosť stratila „gule“ a získala romantiku História tohto miesta je celkom vtipná transformácia. Pôvodne tu už v 13. storočí stála gotická pevnosť s drsným názvom Jenczenslag. Páni z Hradce ju postavili ju na skalnatom výbežku, okolo ktorého pretekal Deštenský potok. Žiadny romantický rybník, žiadne lodičky. Chlapi v brnení tu proste strážili skalu. Všetko sa zmenilo v 16. storočí, keď potok prehradili a z pevnosti urobili renesančný zámok. Ani vtedy to však nebol skutočný ostrov – s pevninou ho spájala skalnatá šija a vchod bol z úplne inej strany. Súčasný kamenný most a otočenie hlavného vchodu prišlo až neskôr. A prečo je vlastne červený? Názov Červená Lhota sa prvýkrát spomína v roku 1602. Oficiálna verzia hovorí o farbe omietky, ale ľudová slovesnosť má, samozrejme, oveľa šťavnatejší príbeh. Keď ti čert pomaľuje fasádu Podľa povesti tu žila dcéra jedného z pánov, ktorej totálne preplo, prestala veriť v Boha a odmietla chodiť do zámockej kaplnky. V záchvate hnevu schmatla posvätný kríž a vyhodila ho z okna rovno do vody. V tej chvíli sa vraj zámok otriasol, zo steny vyletel čert a odniesol slečnu rovno do pekla. Ešte predtým však stihol svojím krvavým pazúrom nakresliť na stenu znamenie kríža. Miestni ho vraj nevedeli za žiadnu cenu zoškrabať, a tak zo zúfalstva natreli celý zámok na červeno. Logika hodná stredoveku: „Máš na stene fľak od krvi od satana? Premaľuj celý barák nakrvavo a je po probléme.“ Pointa príbehu? Vnútorné nádvorie červené vôbec nie je, takže čert mal zrejme kontrakt len na vonkajšiu fasádu. Náučný chodník Červená Lhota Ak vynecháš prehliadku interiérov , to najlepšie ťa čaká vonku. Okolo celého rybníka vedie nenáročný, ale neskutočne fotogenický turistický chodník. Pre nás je tento okruh rituálom, kvôli ktorému sa sem vraciame znova a znova. Z každej svetovej strany sa totiž otvárajú úplne iné siluety zámku. Chvíľu ho vidíš cez stromy, chvíľu sa zrkadlí na hladine ako z gýčovej pohľadnice, a o pár metrov ďalej zasa pôsobí ako nedobytná skala. Je to ideálna prechádzka na vyčistenie hlavy. Žiadne strmé stúpania, žiadne prepotené tričká. Čistý vizuálny relax. Navyše, ak sem chytíš správnu sezónu, na rybníku požičiavajú člnky. Pádlovať okolo červených múrov má niečo do seba . A aby som bol úplne úprimný, okrem výhľadov je tu ešte jeden silný magnet, prečo ten okruh dávame znova a znova: na konci na nás takmer vždy čaká načapovaný lokálny Platan. Ako sa sem dostať a nezostať visieť na suchu Červená Lhota leží v malebnom regióne Česká Kanada a je skvelým koncovým alebo prejazdovým bodom pre akýkoľvek výlet. Na bicykli Okolo zámku vedie medzinárodná cyklotrasa 32 Praha – Viedeň. Ak si na cyklopotulkách Českou Kanadou, toto je povinná zastávka na kofolu alebo pivo. Po vlastných Ak chceš nechať auto ďalej a spojiť to s pekným lesným pochodom, obuj si boty a vyber sa po značkách: Modrá značka: Smer Jižná alebo Deštná . Ak máš chuť na seriózny pochod, opačným smerom ťa modrá dovedie cez Kardašovu Řečicu až do Veselí nad Lužnicí . Zelená značka: Smer Jižná , prípadne cez Čertův Kámen až do Lovětína . Pohľad na Zámek Červená Lhota z druhej strany rybníka Červená Lhota: záverečný verdikt Iba kúsok od Jindřichova Hradce sa nachádza jeden z najpôsobivejších zámkov v Čechách. Keď bicyklujeme v Českej Kanade, výlet na Zámok Červená Lhota nikdy nevynechám. Ak chceš vidieť zámok zvnútra, neplánuj si to na víkend. Skôr na bežný pracovný deň v sezóne mimo pondelka. Ale ak chceš zažiť tú pravú atmosférickú Lhotu, ten pokojný, magický kus Českej Kanady, príď v pondelok podvečer. Prejdi okruh okolo rybníka, sleduj, ako zapadá slnko za červené múry, a uži si zámok bez toho, aby ti niekto strkal selfie tyč do oka. Stojí to za to. Príspevok Červená Lhota: Prečo tento vodný zámok najviac baví vtedy, keď je zatvorený zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
01.07.2026 19:45 Poznáte ten pocit, keď kráčate po parku a zrazu sa oproti vám rúti svorka psov, ktorých podvozok je prosto... prosto o niečo nižšie, než by človek čakal? Ak milujete jazvečíky tak ako ja, minulý piatok by bol pre vás hotovým rajom na zemi. navštívili sme najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave! V piatok 26. júna 2026 sa bratislavský Sad Janka Kráľa premenil na neoficiálne hlavné mesto všetkých nízkopodlažných chlpáčov. Konal sa tu totiž veľký zraz jazvečíkov. Keďže od minulého roka patríme s manželom medzi hrdých „rodičov“ jedného takého tvrdohlavého pokladu, táto akcia v našom kalendári svietila na červeno. A môžem vám povedať – stalo sa tam niečo, čo by nevymyslel ani ten najlepší scenárista. Ako Fanta stretla Pepsi Naša drsnosrstá borderka – teda, pardón, jazvečíčka – Fanta nemala ani najmenšie tušenie, kam ju vezieme. Prechádzka v parku? Super! Stromy? Paráda! No potom to prišlo. Zbadala prvého jazvečíka. V tej sekunde v ňom rozpoznala svojho súkmeňovca a rozbehla sa k nemu. Prebehlo klasické, mierne nedôverčivé oňuchávanie. Po chvíli vravím: „Fanta, poď, pozrieme aj ďalších kamošov.“ V tom momente na mňa pani majiteľka druhého psíka vyvalila oči: „Naozaj sa volá Fanta? Lebo toto je Pepsi!“ Svet je skrátka plný neuveriteľných náhod. Naše zoznamovanie na zraze tak začalo tou najlepšou možnou kombináciou. Po osviežujúcom stretnutí dvoch „značkových“ slečien sme sa vybrali preskúmať zvyšok svorky. Prehliadka nízkopodlažnej elegancie V Sade Janka Kráľa sa napokon stretlo viac ako 40 jazvečíkov. A neboli to len psi a ich majitelia – park zaplnili aj desiatky nadšených fanúšikov, ktorí si prišli tieto chodiace valčeky jednoducho vyiskať očami. Ak by sme robili štatistiku, dopadlo to nasledovne: Krátkosrsté jazvečíky: Jednoznačná presila a králi parku. Dlhosrsté jazvečíky: Menej početná, ale o to elegantnejšia skupinka. Drsnosrsté jazvečíky: Absolútna rarita. Vlastne... drsňáčka tam bola iba jedna jediná. Hádate správne, naša Fanta! Vekový rozptyl bol priam dychberúci. Najmladší psí účastník mal sladkých 8 mesiacov, zatiaľ čo najstaršia psia dáma rešpektovania hodných 16 rokov. Malá poklona za disciplínu: Ak si myslíte, že 40 jazvečíkov na jednom mieste znamená 40-krát viac tvrdohlavosti a štekotu, boli by ste prekvapení. Zaznamenala som iba jeden jediný náznak chlapského konfliktu, ktorý majitelia stopli hneď v zárodku. Inak sa publikum správala priam ukážkovo. Z počiatočného nesmelého oňuchávania sa rýchlo stali divoké hry a tí odvážnejší majitelia pustili svojich miláčikov z vôdzok aj na voľno. Jazvečík, viac než len „pes na krátkych nohách“ Pre mnohých ľudí je jazvečík len akýsi smiešny „hot dog“ z vtipov na internete. Pre mňa je to však to najkrajšie, najinteligentnejšie plemeno na svete. Fanta je už mojím druhým jazvečíkom. Moja prvá bola dlhosrstá kráska Bonka. Keď sme s ňou pred rokmi brázdili ulice Lamača, o nejakých hromadných zrazoch jazvečíkov nebolo ani chýru, ani slychu. Dnes je to obrovský trend po celej Európe. Vedeli ste napríklad, že v takom Taliansku v marci tohto roka prebiehali stretnutia jazvečíkov až v 20 mestách naraz? Stretnutie jazvečíkov v Bratislave o rok Do Talianska sa s Fantou kvôli tomu asi trepať nebudeme , no bratislavský zraz si rozhodne zapíšeme do kalendára aj o rok. Organizátor totiž sľúbil, že ak všetko vyjde, akciu v Bratislave zopakuje. A my s Fantou tam budeme znova v prvej línii! A čo vy? Máte doma tiež jedného z týchto nízkopodlažných hrdinov, alebo fandíte skôr iným plemenám? Napíšte mi do komentárov! Príspevok Keď sa stretnú desiatky „hotdogov“: Najmilšie stretnutie jazvečíkov v Bratislave! zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.
Nie sú nájdené žiadne články.
