Reštartni sa

25.07.2026 02:30  Keď sa povie cyklistika v Taliansku, väčšina ľudí si automaticky vybaví Sella Rondu. Ak však hľadáte niečo surovejšie, s majestátnejšou kulisou a stúpaniami, pri ktorých si siahnete na samotné dno, odpoveďou je okruh okolo Marmolady cez Passo Fedaia. Marmolada je so svojím jediným skutočným ľadovcom nekorunovanou kráľovnou Dolomitov. Obísť tento masív na cestnom bicykli znamená absolvovať jednu z najkrajších, no zároveň najzradnejších trás v Taliansku. 🚴 Trasa a parametre okruhu: Trasa: Arabba ➔ Passo Pordoi ➔ Canazei ➔ Passo Fedaia ➔ Rocca Pietore ➔ Caprile ➔ Pieve di Livinallongo ➔ Arabba Dĺžka okruhu: 67 km Prevýšenie: 2 140 m Najvyšší bod: Passo Pordoi a Passo Fedaia 💡 Zlatá rada: Prečo ísť okruh v smere hodinových ručičiek? Akonáhle stojíte v Arabbe na bicykli, máte dve možnosti. A my vám dôrazne odporúčame vyraziť smerom na Passo Pordoi, nie naopak! Prečo? Ak by ste išli opačne – teda z Caprile/Rocca Pietore smerom nahor na Passo Fedaia – čaká vás cyklistické peklo. Z tejto strany totiž budete 12 kilometrov nepretržite stúpať okolo výstražných tabúľ hlásiacich 15% a viac. Žiadne milosrdné serpentíny na oddych. Žiadne plošiny. Len nekonečná, strmá rovná čiara zakúsnutá do skaly, kde sa vám pred očami varí asfalt a vy nevidíte koniec. V smere z Canazei je výstup na Passo Fedaia plynulejší, lepšie stráviteľný a umožní vám si ten zážitok aj vychutnať. 🏔️ Okruh okolo Marmolady 1. Rozohriatie na Passo Pordoi Štartujeme v Arabbe a hneď od prvých metrov stúpame na ikonické Passo Pordoi. Serpentíny tu majú príjemný, plynulý sklon okolo 7 – 8 %, takže sa nohy pekne rozbehnú. Hore vás privíta monumentálny výhľad a pamätník Fausta Coppiho. Nasleduje nádherný, rýchly zjazd do známeho strediska Canazei v údolí Val di Fassa. 2. Výstup na Passo Fedaia V Canazei odbočujeme doľava a začína sa hlavné stúpanie dňa. Cesta nás vedie pozdĺž potoka ku stene Marmolady. Sklon postupne atakuje nohy, no odmenou na vrchole je Lago di Fedaia – úchvatné priehradné jazero s gýčovo tyrkysovou vodou, priamo pod masívom ľadovca Marmolada. Je to ideálne miesto na zaslúžené presíčko, koláč a fotku s najvyšším vrcholom Dolomitov za chrbtom. 3. Zjazd cez Rocca Pietore a návrat cez Col di Lana Z Fedaie nasleduje brutálny, technický a neuveriteľne rýchly zjazd do Rocca Pietore a Caprile. Tu na vlastnej koži pochopíte, čo by znamenalo šliapať tento kopec z opačnej strany. Z Caprile nás cesta vedie mierne nahor cez Pieve di Livinallongo pod úbočím tragicky známeho vrchu Col di Lana späť do Arabby. Nohy tu po dvoch ťažkých priesmykoch pália, no pocit v cieli je na nezaplatenie. Využili sme tu starú francúzsku radu. Si smädný? Choď na cintorín. Na každom cintoríne EU totiž musí byť voľne dostupná pitná voda. Cintooríny sme objavili rovno dva, ani to nestačilo. Hygiena, nehygiena, nakoniec som naplnil fľašu aj z fontány a s ňou som sa šťastne zviezol naspäť do Arraby. 👑 Kráľovná Marmolada: Dôvod, prečo sa sem vrátiť Marmolada je so svojou kolmou, 800 metrov vysokou južnou stenou a severným ľadovcom skutočným prírodným majestátom. Ak vás cestný bicykel prestane baviť alebo si chcete dať pauzu, oblasť okolo Fedaie a Passo Pordoi je eldorádom pre hiking a MTB. Z Passo Pordoi vedie úchvatný hrebeňový trail priamo smerom k ľadovcu Marmolada, ktorý sa dá prejsť pešo alebo na celoodpruženom horskom bicykli. my sme zvolili tentokrát hiking a vlastné nohy. Okienko pre lenivých: 🚠 Lanovka z Arabby na Porta Vescovo Ak chcete na chvíľu zosadnúť z bicykla a pozrieť sa na celú stenu Marmolady s jej ľadovcom ako na dlani, z Arabby sa ponúka fantastická možnosť. Priamo z centra obce premáva vysokokapacitná kabínová lanovka Arabba – Porta Vescovo. Čo vás čaká na vrchole : Horná stanica lanovky leží priamo na hrebeni oproti Marmolade. Je tu reštaurácia s vyhliadkovou terasou, odkiaľ je bezkonkurenčne najkrajší fotografický pohľad na celý masív Marmolady a priehradu Lago di Fedaia dole v údolí. Pre cyklistov a turistov: Lanovka vyváža aj cestujúcich s bicyklami . Odtiaľto sa dajú jazdiť legendárne singletraily alebo sa len pešo prejsť po hrebeni. Prevádzka a lístky: Lanovka premáva počas letnej sezóny denne od 8:30 do 17:00. Lístok sa dá kúpiť jednosmerný aj obojsmerný, prípadne v rámci regionálneho pasu Dolomiti SuperSummer. Tip na kávu: Dajte si espresso na terase na Porta Vaves predtým, než sa pustíte do samotného šliapania na Passo Pordoi a Fedaiu. Ten výhľad vás okamžite naladí! Okruh okolo Marmolady: Panoráma 📝 Zhrnutie pre cyklistov: Obtiažnosť: 4/5 . Občerstvenie: Chata pri Lago di Fedaia a kaviarne na Passo Pordoi. Najlepší čas na jazdu: Jún alebo september, kedy sú cesty voľnejšie. Príspevok Okruh okolo Marmolady cez Passo Fedaia: 15% peklo a tyrkysový ľadovec v srdci Dolomitov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

24.07.2026 19:45  Noro si na nás vtedy vymyslel čistú mordu. To, že túto trasu jazdí peletón na etapách Grand Tour, ešte predsa neznamená, že tu musí zabiť aj nás! 🙂 Naša misia znela jasne: Južný vražedný trojuholník. Tri nádherné alpské priesmyky Tour de France v jeden jediný deň. Štart aj cieľ v Barcelonnette. Výsledný účet? 135 kilometrov, 3 700 výškových metrov a tri dvetisícky za sebou. 🟡 Okienko Tour de France Prečo je tento trojuholník legendárny? Tento juhrofrancúzsky okruh cez Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d'Allos nie je len vymyslená trasa pre lokálnych nadšencov. Je to bájny cyklistický priestor, kde sa písala história Tour de France – a to vo svojej najsurovejšej podobe. 📜 Pikošky z histórie Starej dámy: Col d'Allos : Jeden z najstarších a najúdernejších priesmykov v histórii TdF. Prvýkrát sa na Tour objavil už v roku 1911. Práve tu, v blate a nečase, bojovali prví priekopníci cyklistiky bez prehadzovačiek. Ako prvý stál na jeho vrchole legendárny Francúz François Faber. Pád Eddyho Merckxa : Col d'Allos sa stal osudným pre najväčšieho cyklistu všetkých čias, "Kanibala" Eddyho Merckxa. V roku 1975 tu po útoku Bernarda Théveneta prišiel o svoj žltý dres a už ho v kariére nikdy nezískal späť. Zjazd z Allosu vtedy opísali ako "let do priepasti na dvoch kolesách". Col de la Cayolle : Do histórie Tour vstúpil v roku 1950. Pre svoju odľahlosť a neskutočne úzky kaňon patrí k najromantickejším, no technicky najnáročnejším stúpaniam. Vražedný etapový profil: Keď organizátori TdF zaradia tento južný trojuholník do etapy, pre pelotón to znamená čistý očistec. Úzke cesty bez zvodidiel, nevyspytateľné počasie a extrémny zjazd z Allosu robia z tejto trasy jednu z najobávanejších pasáží v celých Alpách. ⛰️ Col de la Cayolle: Do najkrajšieho kaňonu Álp Snáď jedna z najkrajších a najprírodnejších scenérií celého Francúzska vás čaká pri výstupe na Col de la Cayolle z Barcelonnette. Cesta začína pomerne dlhou, miernou rovinkou cez neuveriteľne hustý a hlboký kaňon pozdĺž rieky Bachelard. Možno najkrajší kaňon, aký som kedy na bicykli išiel. Užijete si zo 15 kilometrov rovinky a potom to príde. Cesta sa zdvihne po prvýkrát a nohy zaplačú. Čaká nás posledných 6 kilometrov stúpania v otvorených zelených údoliach. Do bezvedomia. Až na samotný vrchol vo výške 2 326 m n. m. Skoro ako Lomničák! Toto z gauča doma naozaj nezažiješ. Najstarší z našej partie má vysoko nad 60 rokov a tesne pred cieľovou tabuľou je schopný ešte zašpurtovať. Dnešná mladá generácia, prdiaca celý deň v kresle za monitorom, by našim dedkom nestačila ani do tretiny prvého kopca. Pánboh nám počasia doprial, aj keď občas nadelil malú horskú sprchu. Na vrchole dávame spoločnú fotku a pred nami stojí zásadná otázka: Ak sa prehupnem cez vrchol ďalej, niet cesty späť. Som blázon, ale našťastie v tom nie som sám. Col de la Cayolle: Spoločná fotka v priesmyku 🌲 Col des Champs: Priateľský kopec s nepríjemnou myšlienkou Druhý obor v poradí, Col des Champs , bol k nám prekvapivo priateľský. Stúpanie dlhé 16,5 km s prevýšením 1 055 metrov a priemerným sklonom 6,4 % ma ešte úplne nezničilo. Najhoršia však bola tá myšlienka v hlave: Do Barcelonnette už niet cesty späť. Logistika nepustí. Musíš pokračovať ďalej, aj keby sa ti už vôbec nedalo. Hore na vrchole sa čakáme. Teda... oni čakajú na mňa. A čakajú dlho. Starý dedek s väčším pupkom jednoducho tempu 30-ročných cyklistických chrtov nestíha. Priznajme si to chlapsky a poďme ďalej. Zjazd z des Champs po úzkych, zničených cestičkách je divoký. Práve na takýchto úsekoch to peletón Tour de France púšťa v rýchlostiach cez 70 km/h. Klobúk dole pred nimi. 🪰 Col d'Allos: Životný súboj s otravným hmyzom A prichádza finále. Col d'Allos Som už úplne sám, ostatní sú beznádejne predo mnou. Lámem to z posledných síl. Dnešná dávka tri dvetisícky je moja absolútna fyzická hranica, za ktorú som sa v živote nedostal. Včera sme dali Bonette, dnes toto. Som pod Allosom a ak by sa nezačalo pomaly zvečerievať, radšej bicykel tlačím. Ale tlačiť sa nedá. Kvôli muchám. Toto som v živote nezažil. Tečie zo mňa ako z vechťa. Čistý slaný pot. Tu hore, nad hranicou 1 800 metrov, lietajú tisíce múch a ovadov, ktorým v tele chýba presne to: soľ a voda. Tie sprosté muchy si jednoducho obrátili potravinový reťazec. A tá korisť som bol ja! Lezú všade. Do očí, do úst, do nosa... Nedá sa ani poriadne nadýchnuť. Kto tie skety vôbec vymyslel, ako ich sem doviezli a kde sú preboha všetky vlastné lastovičky? Kto ich má požrať? Poháňa ma čistá panika. Jednou rukou kŕčovito držíš barany, druhou sa neustále oháňaš a fackuješ. Keď si dáš za jazdy prvá facku... Nie preto, že si magor a na niečo takéto si sa dal nahovoriť. Ale preto, že tie muchy najlepšie zabiješ vtedy, keď sa ti nasosnú priamo na kožu. Štípu, kurvy jedny! Poháňajú ťa vpred lepšie než akýkoľvek športový gél. Chceš zastaviť, odfotiť nádherný kaňon alebo si len na minútu oddýchnuť? Zabudni. Nedá sa. Akonáhle spomalíš, zosadne na teba mračno múch. Čím skôr zmiznúť z tohto nádherného, no prekliateho miesta! 🍺 Konečne dole: Kvasinková relaxácia v parku Míňam vrchol Col d'Allos a šťastný to púšťam dole z kopca, čo to dá. Snáď im utečiem. Už pozajtra tatiaľto pôjde etapa Tour de France. Organizátori okolo cesty už roznášajú otepy slamy, nárazníky a zábrany. Zastavujem až v bezpečnej výške v priesmyku. Zliezam z bicykla. Už sa dá dýchať. Nádherná cesta priesmykom priam volá fotiť, no Col d'Allos pre mňa už navždy ostane predovšetkým ako môj životný súboj s alpskými muchami. Je to všetko o hlave. O sebadôvere a o schopnosti prekonať vlastné limity. Výsledný rechnung: 135 km 3 700 m prevýšenia 3 dvetisícky za sebou Sedím dole v parku v Barcelonnette, trinásť kilometrov po rovinke od nášho hotela a dávam si plechovku studeného piva. Čo jednu... Dve pivá, dve bagety a kilo pršutu so syrom! 🙂 Boli to jedny z najkrajších kilometrov môjho života cez úchvatné kaňony a divoké pohoria. Ale vďaka – jedenkrát v živote mi to úplne stačilo. Kilometrov, prevýšenia aj štípajúcich ovadov. Zajtra nás čaká Col d'Izoard. Príspevok Col de la Cayolle, Col des Champs a Col d’Allos: Cez tri dvetisícky a peklo s vražednými muchami zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

24.07.2026 13:01  Keď sme sa rozhodli, že počas tohto leta strávime niekoľko dní v Jeseníkoch, výber ubytovania v osade Hynčice pod Sušinou bol tak trochu výstrel naslepo. No ukázalo sa, že to bola jednoznačne trefa do čierneho! Hynčice pod Sušinou je malebná horská osada ležiaca necelé 4 km od Starého Města pod Sněžníkem. Ponúka skvelé možnosti na pešiu turistiku, cykloturistiku a v zime aj na lyžovanie. Najväčším lákadlom oblasti je jednoznačne výstup na Kralický Sněžník a pochod k prameňu rieky Morava. My sme však tentokrát nepríšli do Jeseníkov prekonávať hraničné výzvy ani zbierať stovky výškových metrov. Prišli sme si oddýchnuť, spomaliť a nabrať stratenú energiu. A to sa nám v tomto rozprávkovom prostredí podarilo na jednotku. Stačili nám na to len pohodové prechádzky po najbližšom okolí. 🍦 Rybník Úžas: Gýčová oáza s domácou zmrzlinou Z hotela sme vyrazili jedinou asfaltovou cestou, ktorá prechádza obcou smerom do kopcov. Po pravej strane medzi chytro vsadenými chatami sme objavili kamienkový chodník, ktorý nás vyviedol zo zastavanej časti obce na nádherné lúky plné horských kvetov. Chodník nás priviedol až k rybníku Úžas – a treba povedať, že tento rybník robí svojmu menu česť. Je to neskutočne pokojné, takmer ľudoprázdne miesto. Napriek komornej atmosfére tu fungoval malý bufet s úžasnou domácou zmrzlinou. Dali sa tu zapožičať paddleboardy aj drevené pramice. Z móla, na ktorom sa vyhrievali kačky, bol nádherný výhľad na okolitú krajinu. Rovnako aj z pohodlných ležadiel a lavičiek rozostavených okolo vody. Skrátka, čistý, neuveriteľný gýč! A tomu všetkému na horizonte kraľovala rozhľadňa na vrchu Štvanice, ktorú sme si zvolili za cieľ našej prechádzky. 🪖 Prekvapenie v lúkach: Bunkre vzor 37 a Staroměští patrioti Od rybníka sme pokračovali cestičkou ďalej až na rázcestie U Křížku. Nedalo sa tu zablúdiť – rozhľadňa bola stále na dohľad a obklopovali nás len rozkvitnuté horské lúky. Zvolili sme cestu, ktorá plynulo nadväzovala na náš pôvodný smer, a začali sme pozvoľna stúpať do kopca. Po chvíli sme natrafili na starý vojenský bunker. A o pár metrov na ďalší a ďalší... Pri jednom z bunkrov sme si všimli ruch. Miestni nadšenci tam usilovne pracovali na jeho rekonštrukcii. Boli neuveriteľne milí, zapálení pre vec a hneď nás pozvali dovnútra. Porozprávali nám o histórii Československého opevnenia z rokov 1935 – 1938, ktoré malo brániť republiku pred nacistickým Nemeckom. Dovolili nám vyskúšať si hod cvičným granátom z strieľne bunkra, poťažkať si poctivý samopal aj prekvapivo ľahký ľahký guľomet. Dozvedeli sme sa, že chlapci patria k spolku Staroměští patrioti. Venuje sa histórii Československej armády, spolupracuje s Múzeom vojenskej histórie a spravuje Hynčické ľahké opevnenie – zostavu troch zrekonštruovaných objektov vzor 37 . Tieto náhodné stretnutia s ľuďmi, ktorí robia veci srdcom, sú na cestovaní to najkrajšie. 🗼 Stříbrná Twiggy: Architektonický skvost na vrchu Štvanice Od bunkrov je to už len kúsok na samotný vrchol kopca Štvanice , kde stojí vyhliadková veža s názvom Stříbrná Twiggy. Tento názov nedostala náhodou. Rozhľadňa z dielne známeho architekta Martina Rajniša má tvar mimoriadne štíhleho, elegantného guľatého obelisku. Výška veže: 35 metrov Počet schodov: 152 schodov vinúcich sa stredom veže Vstupné: Bezplatné, otvorené nonstop celoročne Výhľad: Kruhový panoramatický výhľad na celé Jeseníky, masív Kralického Sněžníka aj Rychlebské hory. Okrem pešej trasy z Hynčíc sa ku Stříbrnej Twiggy dá dostať aj z obce Stříbrnice, kde sa nachádza parkovisko a moderná sedačková lanovka, ktorej horná stanica končí priamo pod rozhľadňou. Pri hornej stanici funguje aj bufet s točenou zmrzlinou a chladenými drinkami. Keďže s nami bola na výlete aj naša jazvečíčka Fanta, lanovku sme si odpustili a späť do hotela sme sa vrátili po vlastných. Cesta krížom cez zakvitnuté lúky k rybníku Úžas bola pre ňu aj pre nás doslova rajom. 💡 Tipy pre návštevníkov Hynčice pod Sušinou Pre koho je trasa vhodná: Nenáročná prechádzka pre rodiny s deťmi, seniorov aj psíčkarov . Občerstvenie po ceste: Bufet pri rybníku Úžas a bufet pod rozhľadňou Štvanice. Úžasný relax v Jeseníkoch. Vojenská história: Ak chcete vidieť zrekonštruované bunkre vzor 37 aj zvnútra, sledovať sa oplatí akcie spolku Staroměští patrioti. Alternatívny prístup: Ak sa vám nechce šliapať do kopca, využite lanovku zo Stříbrníc priamo pod rozhľadňu Stříbrná Twiggy. Príspevok Hynčice pod Sušinou: Relax v Jeseníkoch, rybník Úžas, bunkre a rozhľadňa Stříbrná Twiggy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

24.07.2026 13:01  Vedela som, že aj v rodnej Bratislave existuje možnosť, ako si poriadne zdvihnúť hladinu adrenalínu v krvi. Netreba cestovať nikam do sveta, aby človek zažil ten opojný pocit napätia, zrýchleného tepu a prekonania vlastných limitov. Len mi trvalo dosť dlho, kým som sa k tomu odhodlala. Skywalk UFO. Výzvou sa pre mňa stala Skywalk – prechádzka v oblakoch. Ide o adrenalínovú 360° panoramatickú prechádzku po obvode vyhliadkovej veže UFO na Moste SNP, vo výške približne 85 metrov nad zemou. 🎁 Darček pod stromček a rodinná výzva O tejto atrakcii som sa prvýkrát dozvedela z časopisu. Kým som presvedčila manžela, že toto je pre mňa ten najlepší darček, chvíľu to trvalo – ale napokon som si voucher na Skywalk našla pod vianočným stromčekom. Keď to zbadala moja dcéra Saška, okamžite chcela ísť tiež. A tak dostala svoj voucher k 14. narodeninám – čo je presne minimálny vek, odkedy je možné túto prechádzku absolvovať . Počkali sme si na letné počasie, voľný termín a v prvú prázdninovú sobotu sme sa vybrali hore. Výťahom z recepcie sme sa odviezli do reštauračnej časti. My so Saškou sme mali jazdu výťahom v cene voucheru, náš sprievodný fotograf si ju doplatil. Hneď na úvode sme podpisovali poučenia a súhlasy a potom sme sa postavili do radu. Bolo to celkom vtipné – stáli sme tam zoradené ako ráno v potravinách na rožky! Aspoň sme však mali čas odpozorovať, čo nás čaká. 🧗 Prechádzka vo voľnom priestore: Hojdačka, hviezda a naklonenie Dostali sme špeciálne overaly a bezpečnostné postroje. Ešte jeden hlboký nádych, výdych a cez okno sme vystúpili priamo na úzku rímsu okolo veže. Celý čas sme boli istené dvoma nezávislými systémami na oceľovom lane. Sprevádzali nás dve úžasné inštruktorky, Paulínka a Lenka, ktoré nás neustále povzbudzovali. Dĺžka okruhu je 60 metrov a inštruktorky nás zastavili na troch kotviacich bodoch, kde sme si mohli vyskúšať adrenalínové pozície: Hojdačka: Hojdanie sa nad voľným priestorom s nohami vo vzduchu. Skvelý štart! Hviezda: Úplné zaklonenie sa dozadu do priestoru. Saška to dala bez zaváhania, ja som sa tohto zážitku dobrovoľne vzdala – až taký adrenalín zasa nepotrebujem. Vyklonenie vpred: Naklonenie sa z rímse dopredu nad Bratislavu. Najprv som si myslela, že to nedám, ale zmobilizovala som všetky sily a nakoniec som sa vyklonila! Najkrajší zo všetkého bol ten výhľad na celú Bratislavu. Bez skla, bez zábradlia, vo voľnom priestore. Na záver som dostala objatie od inštruktorky a z rímse som vhupla späť do reštaurácie. Ten príval energie po vystúpení z komfortnej zóny bol neskutočný! 🏛️ História Mosta SNP: Vznikol zázrak aj tragédia Most SNP Pohľad na hrad z UFA Keď stojíte na rímse vo výške 85 metrov, pod nohami nemáte len Dunaj, ale aj kus dramatickej histórie. Most SNP totiž patrí k najfascinujúcejším a zároveň najkontroverznejším stavbám na Slovensku: Búranie historického Podhradia: Stavba mosta v roch 1967 – 1972 si vybrala krutú daň. Kvôli nájazdovým cestám padla za obeť podstatná časť historického Podhradia, Vydrica, Rybné námestie a vzácna Neologická synagóga. Svetový architektonický unikát: Na druhej strane vzniklo architektonické dielo storočia . Most SNP je jediným mostom v Bratislave, ktorý nemá ani jeden pilier v koryte Dunaja. Celú oceľovú konštrukciu s dĺžkou 431 metrov drží jediný šikmý pylón. Architekt, ktorého nevpustili na otvorenie: Hlavný architekt projektu, profesor Jozef Lacko, sa slávnostného otvorenia v roku 1972 nesmel zúčastniť. Dôvodom bolo, že v roku 1968 verejne odsúdil inváziu sovietskych vojsk. Zváračská veľmoc a žiadne nity: Most mali pôvodne stavať Maďari pomocou nitovania. Nakoniec ho postavili československé Vítkovice technológiou zvárania. Zvárali sa aj 5-centimetrové oceľové lišty, čo bol vtedy svetový unikát. Tajné potrubie v bruchu mosta: Málokto vie, že vo vnútri oceľovej konštrukcie mosta vedie masívne vodovodné potrubie, ktoré zásobuje pitnou vodou Staré Mesto priamo zo zdrojov v Petržalke. 💡 Praktické tipy pred absolvovaním Skywalku Vek a podmienky: Minimálny vek je 14 rokov . Výškové obmedzenie je od 140 cm do 200 cm a hmotnosť do 130 kg. Oblečenie: Overal a postroj vám požičajú na mieste. Dôležitá je pevná, šnurovacia obuv . Počasie: Atrakcia funguje od jari do jesene . V prípade silného dažďa alebo búrky sa termíny presúvajú. Sprievod: Ak so sebou beriete fotografa, ktorý neprechádza na rímsu, počítajte s tým, že si musí zaplatiť štandardný lístok na výťah do vyhliadkovej veže. Príspevok Skywalk UFO: Ako sme sa prešli po rímse Mosta SNP vo výške 85 metrov zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

23.07.2026 16:45  Milujem Garmin navigáciu. Hlavne vtedy, keď na nej nastavím možnosť „najkratšia trasa“. Zo Žarnovice cez Hodrušu – to som ešte ako-tak chápal. Odbočku na Kopanice už menej, ale na cesto-necestu č. 2520 určite nezabudnem. Takisto ako na cyklookruh okolo Sitna cez Krupinskú vrchovinu na Počúvadlo. Ak si chcete v okolí Banskej Štiavnice preveriť svoje fyzické aj psychické limity, dajte si výstup na Sitno zo Svätého Antona. Ak vám je to málo, pridajte Žibritov smerom na Krupinu. Ale ak chcete skutočne oceniť kvality Štiavnických vrchov, Krupinskej vrchoviny a celoodpruženého horáku, dajte si asfaltku č. 2520. Neuveríte, čo to s vami spraví. 🚴 Trasa v skratke: Dĺžka: 99 km Prevýšenie: cca 1 650 m Trasa: Počúvadlo – Svätý Anton – Žibritov – Krupina – Bzovík – Horné a Dolné Mladonice – Senohrad – Hontianske Nemce – Prenčov – Počúvadlo Povrch: Asfalt, zničená cesto-necesta, čerstvo liaty katran a polodivoká šotolina. ☀️ 11:40 | Počúvadlo: Iba 33 stupňov a ani mráčik Mám jasný plán: krátky cyklovýlet, podvečer kúpanie v tajchu, nejaké to pivo a o polnoci peší výstup na Sitno. Na jeden deň až-až. Netreba to preháňať. Vyrážam z Počúvadla smerom na Banskú Štiavnicu a spúšťam sa do Svätého Antona. Hovädzí vývar v Antolskom mlyne pred jazdou vždy poteší. Mnoho ľudí sa ma pýta, či som normálny bicyklovať v tomto neľudskom teple. „To dám,“ odpovedám hrdinsky. Zalievam pitný režim jedným pivkom a vyrážam na Žibritov. Túto cestu sme objavili už minule. Krásne 17% stúpanie nás preverilo aj vtedy, lenže vtedy sa teplota neblížila k bodu varu. Som na vrchu. Prvých 30 km mám za sebou a zo mňa leje ako z pretlakového hrnca. Tipujem, že som ľahší tak o kilo. Spúšťam sa – zatiaľ len z kopca, nie na duchu. Nasleduje nádherný 15-kilometrový padák až do Krupiny. 🌡️ 13:00 | Krupina a Bzovík: Asfalt má 53 stupňov Som v centre Krupiny. Nikde ani nohy, vzduch od šialeného tepla doslova kmitá. Dopĺňam vodu a pálim ďalej na Bzovík. Je niečo po jednej a teploty začínajú kulminovať. Vidím na teplomere tabuľu: vzduch 38 °C, asfalt 53 °C. Paráda. Na odbočke na Bzovík opravujú cestu. Kolesá sa mi hlboko lepia do čerstvého, rozhorúčeného asfaltu. Radšej to vzdávam, hádžem bicykel na plece a chvíľu kráčam po vlastných. Hore, dole, hore, dole, hore, dole... Tak by sa dala stručne definovať Krupinská vrchovina. Z diaľky to síce vyzerá ako zvlnená rovinka, ale my GPS-kári vieme svoje. Cieľový Senohrad je naftovo položený takmer v rovnakej výške ako Banská Štiavnica. 🛑 13:50 | Mladonice: Boj o prežitie a záchrana medokýšom Bzovík je na dohľad. Váham pred krčmou, či to nezastaviť a nevykašľať sa na celú akciu. Lenže plán som rozkecal viacerým, bol by som všetkým len na smiech. Doťahujem to pred bránu bzovského hradu. Ako obyčajne – zavreté. Bzovík som navštívil v priebehu 40 rokov trikrát a vždy bol zavretý. Nohy sa mi točia stále ťažšie. Odbočujem. Ak tam raz pôjdete a budete mať dosť, nech vás ani nenapadne odbočiť na Mladonice. Sú Dolné a Horné – a domáci dobre vedeli, prečo ich tak nazvali. Trikrát zostúpam o 200 výškových metrov a trikrát sa vyšplhám o 200 metrov späť nahor. Dvanásťpercentné stojky. Výškovo som stále tam, kde predtým, ale fyzicky úplne na dne. Leje zo mňa, vážim tak o tri kilá menej. Krása Krupinskej vrchoviny spočíva v tom, že tu nie sú takmer žiadne lesy. Nie je sa kam skryť pred spálením. Začínam chytať ľahkú paniku. Studne po ceste sú vyschnuté, obyvatelia zalezení a ja mám brutálny smäd. Až v Hornej Mladonici stretávam živú dušu. Pýtam vodu. Miestni hneď vidia, že tu ide o život. Ochotní ľudia do mňa hneď chcú naliať dva panáky. Márne sa vzpieram, no nakoniec vyjednám studený medokýš z jedinej fungujúcej studne v centre dediny. Po tom, čo vypijem 2,5 litra vody v priebehu 5 minút, sa pýtam na cestu do Senohradu. Potešia ma: „Už to nie je ďaleko, nejakých 7 km... ale furt len do kopca.“ 🚲 14:20 | Senohrad: Maďarskí cyklisti to vzdávajú, ja idem ďalej Centrum Senohradu je ukryté v 50 metrov hlbokej diere. Chvíľu premýšľam, či mi stačí odfotiť tabuľu, alebo sa hrdinsky spustím dole a potom to znova vylámem nahor. Kopce a 37 stupňov jednoducho nejdú k sebe. Už mi je to všetko jedno. Padám dole ku kostolu. Tu stretávam troch mladých maďarských cyklistov na ťažko. Sú úplne zničení. Lámanou angličtinou mi hovoria, že dali 40 km, ale tu končia – v tomto tepla sa vraj nedá jazdiť. Premýšľam nad ich zdravým rozumom. Ja mám v nohách 50 km, cez 800 výškových a raz taký náklad pred sebou. Dopĺňam bidony a v ľahkých halucináciách vyrážam naspäť. Prichádza odmena – Božia cesta. Nádherných 30 km do Hontianskych Nemiec takmer stále len z kopca. Tento zjazd ma vracia do života. V Diviackom si dávam maďarský guláš. Sála zo mňa teplo ako z akumulačnej pece. Hlava ma bolí, tvár mi horí, telo mi horí. A to mám pred sebou ešte Prenčov, Chlastavu, Badín a ako návdavok záverečné stúpanie na Počúvadlo. 🍺 Finálny očistec pri Počúvadle Hlava mi v racionálnych chvíľkach hovorí: „V tomto tepla to nedáš. Mas úpal. Si hotový.“ Do Prenčova to ide celkom v pohode. Finálny očistec však prichádza v stúpaniach na Chlastave. Pôvodný plán urobiť peknú 5-hodinovú cyklotúru som trochu prešvihol. Po 7 hodinách neľudského boja dorážam k posledným zákrutám Počúvadlianskeho jazera. Posledné metre si ani nepamätám. Bicykel v 5 % svahu už len malátne tlačím. Parkovisko. Auto. Krčma. Pivo. Voda. Keď som sa praštil do vody v tajchu, hladina okamžite klesla o pol metra, ako sa voda pri styku s mojou prehriatou hlavou vyparila. Dávam skvelo vychladenú dvanástku a znova skáčem do vody. Postupne sa schladzujem. Vyhral som. Nohy slúžia, hlava prežila. A čo ma čaká teraz? No predsa ten ohlásený nočný výstup na Sitno! 📝 Poučenie zo Štiavnických vrchov Ak vám v 37-stupňovej teplote niekto hovorí, že bicyklovať cez obed je blbosť, bezhranične mu verte. Nenamýšľajte si, že ste lepší a odolnejší, než v skutočnosti ste. Kto nezbicykloval cyklookruh okolo Sitna, Štiavnické kopce a Krupinskú vrchovinu, ten nevie, čo je to poctivý cyklistický chlieb. A ak si ešte nebol na Sitne... tak hybaj hore! Príspevok Cyklookruh okolo Sitna a Krupinskej vrchoviny: 99 km, 1 649 výškových a 38 °C pekla zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

21.07.2026 21:01  Keď predpoveď počasia na Slovensku hlási dážď, väčšina ľudí to zabalí a ostane doma. Pre nás je to len signál pozrieť sa na radar o pár kilometrov ďalej. Niekedy to znamená sadnúť ráno do auta a ukrajovať hodiny po asfalte. Cieľ je jasný: nájsť okno bez zrážok a zažiť poctivý deň v horách. Cieľ: Bieszczady turistika. Počasie nás tentoraz vytlačilo do poľských Bieszczad – do divokého, veterného a magického pohoria priamo na hranici Poľska, Slovenska a Ukrajiny. Kráľovstvo šeliem a poľský „Koniec sveta“ Turistika v Bieszczadoch má úplne iný charakter ako naše Tatry. Nenájdeš tu žiadne ostré skalnaté štíty ani zaisťovacie reťaze. Namiesto nich sa pred tebou otvoria obrovské, nekonečne zvlnené hrebene pokryté vysokou trávou. Týmto horským lúkam nad hranicou lesa tu nikto nepovie inak ako Poloniny. Väčšina územia patrí pod Bieszczadský národný park. Je to divočina v najčistejšej podobe. Žije tu najväčšia populácia medveďov, vlkov a rysov v Poľsku. Okrem šeliem tu však natrafíš aj na poľskú kultúrnu bizarnosť: Poliaci hovoria, že keď niekto chce utiecť od civilizácie a od všetkých problémov sveta, jednoducho „Rzuć shifted wszystko i jedź w Bieszczady“ . Je to ich oficiálny národný symbol slobody a konca sveta. Bieszczady turistika. 🐺Vedeli ste, že...? Taxikárska máfia na Przełęcz Wyżnia: Logistika prechodových túr je tu zvládnutá s poľskou vynachádzavosťou. Pri parkovisku visia ceduľky s telefónnymi číslami na miestnych taxikárov. Stačí zavolať a za pár minút pre teba príde dodávka. Šoféri sú často miestni rázovití chlapíci, ktorí ti za 15 minút jazdy porozprávajú viac príbehov o medveďoch a pašerákoch než akýkoľvek sprievodca. Odkiaľ má meno Chatka Puchatka? Najslávnejšia chata na hrebeni sa pôvodnie volala len Observation Post. Názov Chatka Puchatka jej dal poľský jaskyniar a námorník Władysław Harasyczuk podľa rozprávky o Mackovi Pú . Kríž na nepravom vrchole: Na Smereku stojí obrovský oceľový kríž. Zaujímavosťou je, že nestojí na hlavnom, najvyššom vrchole , ale na nižšom, nepravom vrchole. Ten hlavný je totiž kvôli ochrane vzácnej prírody pre turistov prísne zatvorený! Z Kalnice na Smerek: Keď ti vetrisko opucuje hlavu Našu prechodovú túru začíname logistickým manévrom. Auto nechávame na parkovisku v sedle Przełęcz Wyżnia. Využívame tabuľu s taxikármi, o pár minút už sedíme v dodávke a šofér nás vezie do obce Kalnica. Odtiaľ už štartujeme po vlastných. Z Kalnice na Smerek vedie chodník spočiatku lesom. Stúpanie je súvislé, no ako náhle pretneš hranicu lesa, krajina sa v sekunde zmení. Pred nami sa otvára prvá polonina. Výhľady sú neskutočné, no okamžite cítime aj druhú stránku Bieszczad – neúprosný, hulákajúci vietor. Na otvorených hrebenech sa nemá kde zaseknúť, takže ti za pár minút dokáže dokonale opucovať hlavu. Prichádzame ku krížu na Smereku. Kríž tu postavili z iniciatívy bývalého farára z Cisny a v roku 2018 k nemu pribudla tabuľa pripomínajúca 100. výročie obnovenia poľskej nezávislosti. Krátka pauza na čaj z termosky, pár fotiek a pokračujeme ďalej po hrebeni. Prechod cez Osadzki Wierch na Chatku Puchatka Úsek zo Smereka cez Osadzki Wierch patrí k tomu najlepšiemu, čo môžeš v Bieszczadách odchodiť. Chodník sa vlní po otvorenom hrebeni. Kráčaš po mäkkej trave, mierne stúpania sa striedajú s klesaniami a okolo teba sa rozprestiera nekonečná mozaika zelených odtieňov. Naším finálnym cieľom na hrebeni je kultová Chatka Puchatka na Polanine Wetlinskej. V minulosti to bola len sparťanská vojenská pozorovateľňa a neskôr drsná horská útulňa bez tečúcej vody a elektriny. Legendárny chatár Lutek Pińczuk tu desaťročia vytváral atmosféru, na ktorú spomínajú generácie turistov. Dnes tu stojí úplne nová, moderná drevená chata. Stratila síce kus zo svojej pôvodnej zálesáckej divokosti, no stále ponúka skvelé útočisko, teplo a zaslúženú kapustnicu či teplý čaj pred záverečným zostupom. Z Chatky Puchatka už len zbiehame dole do sedla Przełęcz Wyżnia, kde nás čaká zaparkované auto. Záver Bieszczady a turistika v nich nám znova ukázala, že hory nemusia mať dva tisíce metrov na to, aby ti vzali dych. Je to krajina priestoru, vetra, ticha a neskutočnej slobody. Ak ťa domáce predpovede počasia opäť raz zradia, už vieš, ktorým smerom otočiť volant! Príspevok Bieszczady turistika: Poľské poloniny a Chatka Puchatka ponúkajú krásny víkend zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

19.07.2026 14:30  V celku sa o ňom málo hovorí. Friebe a Gooding však tvrdia, že tento 1970 metrov vysoký kopec je vyzývavejší, než každá z troch ciest na Monte Zoncolan, strmší než Fedaia, i než čokoľvek na Monte Grappe, Anglire, či Mortirole. Profil je fakt dosť šialený. Rozhodli sme sa vystúpať na Kitzbüheler Horn na cesťáku. Ak nejaký výstup dokáže bikera priviesť k šialenstvu, potom je to Kitzbüheler Horn. Oddychuješ v 10% stúpaniach, finišuješ pol kilometra v priemere 16,7%. 13% stúpanie je bežný štandard na desiatich kilometroch. Opäť sme vsadili na lacné hrdinstvá a nechali sme sa na tento výstup s Ignácom vyprovokovať. Keď si siahneš na dno Nemýľ sa. Neriešime tu nejaké zjazdy, kde ťa lanovka vyvezie a ty sa elegantne spustíš dole. Dá sa iste argumentovať, že stavba 10,2 km dlhej cesty s priemerným stúpaním 12,7% na vrchol k veži je hrozný omyl, alebo aspoň hlúpy vtip. "Najťažší cyklistický výstup v Rakúsku" a pravdepodobne najťažší výstup v Európe vôbec. Áno, Grossglockner, Galibier aj Stelvio sú vyššie, ale ich priemerné stúpania okolo 8% sú srandovnou prechádzkou proti tomuto záhulu. Robia z nich skôr turistické promenády. Krásne na tento kopec spomína švajčiarsky vrchár Beat Breu, ktorý na ňom niekoľko krát v deväťdesiatych rokoch vyhral: "Utrpenie bolo až zvrátené. Nespočetne veľakrát som sa sám seba pýtal, prečo sa do takýchto sračiek púšťam. Strmosť nie je jeho najhoršia vlastnosť. Nie je to žiaden tieň, žiaden úkryt, nič takého. Je to zabijak. Začína zle a cestou je to len horšie a horšie." - Alpské priesmyky Prikladám zopár fotečiek, aby ste si urobili lepší obraz o tomto čreve. Lacné hrdinstvá A prečo sa o tom rozpisujem? Po Alsaských balónoch sme si pripadali celkom pripravení. Počasie prialo. romantika očakávaná. Prvá fuška bola nájsť dieru, akou sa pod kopec z Kitzbuhelu dostať. Zvládli sme. Pamätal som si úvodný text z knihy o Alpských priesmykoch. Začiatok je ťažký. Veľmi ťažký. A potom je tu už len horšie a horšie. Horšie než Mortirolo aj Zoncolan. A naozaj po prvom kilometri prišli prvé niekoľkostometrové 16-stky, aj 20-tky a s nimi aj prvé zásadné otázky: "Prečo to vlastne robíme? Už nám úplne hrabe? Na čo sa sem vôbec štveráme? Máme to zapotreby?" Strašné, keď si ľudia po päťdesiatke potrebujú dokazovať, že majú dvadsať. Keď ti parťák úprimne povie, čo si absolútny ko..t :-) Podchvíľou sme stretávali podobných zúfalcov, ktorí sa pokúšali o to isté, čo my. Ale v kľude. Žiadne davy, ako na Stelviu, žiadne belgické bike skupiny, ako vo Vogézach. Spolu sme tam liezli ... no, napočítali sme ich štyroch. Niektorí toho mali plné kecky. Podchvíľou som sa od parťáka o sebe dozvedal mnoho vecí. Väčšina je nepublikovateľná. Očistec na Kitzbüheler Horn Cesta sa chvíľu aj vyrovnala. Na 15 metrov, keď sme prechádzali okolo mýtnej búdky. Potom prišla prvá previerka niekoľko 100 metrová zákruta, na ktorej Garmin ukazoval stúpanie cez 24 percent. Náhodou okolo nás prefrčal makač, ktorý zjavne nešiel túto trasu prvýkrát. Ak to dá on ... Nacvakol som sa na neho a potiahol ma až na hornú stanicu. Keď som sa ho pýtal, či ide až hore so smiechom povedal, že nie. Nie je samovrah. Vždy chodí len potiaľto. Jeho postoj sme pochopili ihneď po našom hrdinskom nástupe na posledných 300 metrov. 300 výškových metrov na dĺžke 1,7 km s priemerným prevýšením 16,7%. :-) Ego nepustí Tesne pod vrcholom a posledné metre. Fučali sme ako parné lokomotívy. Zosadnúť sa dá iba v zákrute. Tam sa cesta milosrdne na pár metrov vyrovná. V priamom kopci by si sa už nerozbehol: "Kde iní končia, my začíname." Tu ale končia aj ferraty. Kitzbüheler Horn Šťastne hore. Vyššie sa už nedalo. Panoráma aj vďaka počasiu skvelá, je krásne mať Alpy pod nohami. Hovorí sa, že blbí majú šťastie. Nám to s počasím väčšinou vychádza. Asi nás nečaká práve intelektuálna budúcnosť. :-) Panorámy z Kitzbüheler Hornu Poďakovanie partnerom a milé povinnosti. Na zdravie Nora a jeho detí. :-) Krátky oddych, zopár endorfínkov, pivo za 5 éčiek, pohľad na črevo a potom už len cesta dole. Okienko Grand Tour Kitzbüheler Horn 🏔️ Vedeli ste, že...? Kitzbüheler Horn nie je len obyčajný kopec, je to jeden z najstrmších cyklistických výstupov v Európe. Kým na Stelviu alebo Galibieri si priemerne stúpanie drží okolo 8 %, Kitzbüheler Horn ťa zoberie do „červenej zóny“ a nepustí. Cyklistický masochizmus: Cesta na vrchol k televíznemu vysielaču meria 10,2 km a jej priemerný sklon je šialených 12,7%. Ak si myslíte, že Zoncolan je zlý, vedzte, že Kitzbüheler Horn je v mnohých pasážach konzistentne strmší a technicky náročnejší. Mýtus o 24 %: V najprudších pasážach sa sklon pravidelne dotýka hranice 24%. Pre amatérskeho cyklistu na cesťáku to znamená jediné: ak zastavíš v zlom momente, už sa nikdy nerozbehneš.Nikdy viac. Pohľad na Kitzbuhel Horn Ďalšiu cyklistickú megamétu máme za sebou. Na Kitzbüheler Horn na cesťáku nikdy viac. Príspevok Kitzbüheler Horn: Brutálna brána do pekla, kde sa končí rozum a začína utrpenie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

18.07.2026 17:45  Už dvakrát sa toto nenápadné horské mestečko stalo základným východiskovým miestom pre naše cyklovýlety v okolí Bormia. Leží v údolí Alta Valtellina, obklopené trojtisícovými vrcholmi národného parku Stelvio, priamo pod stúpaním na legendárnu Gaviu. Prečo ho milujeme? Je oveľa menej preľudnené, cenovo neporovnateľne výhodnejšie ako turisticky prefláknuté Bormio a navyše, priamo na námestí majú skvelé, ľadovo chladené pivo. Santa Caterina Valfurva, lyžiarske stredisko patrí v lete bikerom V zime je Santa Caterina Valfurva pojmom. Miestna zjazdovka Deborah Compagnoni pravidelne hostí Svetový pohár v alpskom lyžovaní. Stredisko je známe stabilným snehom a skvelým freeridom až do výšky 2880 m n. m. Len čo sa však sneh roztopí, lyžiari uvoľnia miesto cyklistom a turistom. Stredisko má totiž dve obrovské výhody pre letný reštart: Zhutnený cyklonášup: Umožňuje ti natlačiť brutálne výškové metre do jedného predĺženého víkendu bez zbytočného presúvania autom. MTB a Singletraily: Ak ťa omrzí úzky hladký asfalt, kabínková lanovka Platiom ťa vyvezie hore aj s horským bicyklom. Okolie ponúka parádne enduro a cross-country trasy. Absolútnym hitom pre MTB je Sunny Valley – náhorná plošina, kde nájdeš nádherné flow-traily, technické zjazdy a hlavne panorámy, z ktorých ti padne sánka. Turistika pre tých, čo nemajú dosť Ak ti po celom dni v sedle ostane nejaká energia, alebo so sebou berieš rodinu a turistický sprievod, Santa Caterina ťa nenechá nudiť sa. Chodníky odtiaľto vedú priamo k ľadovcom masívu Ortles-Cevedale. Skvelým tipom na stredne náročnú turistiku je výstup k chate Rifugio Gianni Casati , ktorá leží priamo na ľadovci a ponúka výhľady ako z expedičného filmu. Pre milovníkov histórie sú zasa povinnou jazdou trasy okolo priesmyku Gavia, kde dodnes nájdeš staré zákopy, vojenské mulatúry a kamenné pevnosti z prvej svetovej vojny . Ako nastúpať 6000 výškových za 72 hodín? Santa Caterina Valvurfa je ako cyklistický katapult. Umožňuje nám zhutniť cyklonášup do predĺženého víkendu. Ak ideš z Nauders, na bicykel vysadneš už cestou v Prate a dáš si prvých 1600 výškových serpentínami Stelvio Pass. Má to výhodu. Naspäť sa spustíš zadarmo. Sadneš do auta a prevezieš sa cez priesmyk ešte raz s foťákom v ruke a spokojný až do St. Cateriny. Vystúpiť z auta nevládzeš, lebo nohy znovu totálne zdreveneli. Zase si zabudol po jazde vystrečovať a hamstringy ostali zatiahnuté ako dobre vytvrdnutá klobása v špajzi. Tak začína náš overený trojdňový masaker, ktorý ťa vyžmýka ako citrón. Druhý deň patrí obligátne Stelviu zo strany Bormia. Ten istý cieľ, úplne iné cesty. To už máš nastúpaných 3500 m. Zvažuješ aj spustiť sa cez Umbrail Pass do Švajčiarska ale obava ti nedá. „Zajtra na najťažšej etape vyvädnem“. Stelvio Pass Passo Gavia Mortirolo Tretí deň sa spustíš opäť do Bormia. Tentokrát na juh. Až dole. Cez Mazzo di Valtellina vyskúšať Mortorilo Pass, najstrmší kopec okolia. 12 km v priemere 11%. Brutus. Pozrieš Pantaniho pamätník. Exceloval tu. Aby reč nestála, návdavkom si pridáš ešte prechod cez Ponte di Legno a Gavia Pass, aby ťa námestie v St. Caterine podvečer privítalo dobrým pivom. Dnes si si naložil ďalších stodesať a 3000 výškových. Ten tunel je fakt strašný. Štvrtý deň sa už iba preklínaš. Tú Gaviu z druhej strany predsa netreba. Po blbých výhovorkách nakoniec zacvakneš tretry a vyrazíš. Nie je to ďaleko. Rovno pod nosom. Priložíš ďalších 1400 výškových a ak to prežiješ, zaklínaš sa: „Už nikdy viac nesadnem na bicykel“. Vydrží ti to týždeň. Livigno a bezcolná odmena Pred odchodom domov ti ostane už len jedna milá, priam posvätná povinnosť. Livigno. Jeho bezcolná zóna je raj. Dotankuješ plnú nádrž za smiešne lacné prachy, pokukáš cykloobchody, kde majú občas neuveriteľné výpredaje značkového oblečenia. Do košíka prihodíš 23-ročný rum Ron Zacapa za krásnych 32€. A potom už len hajde domov. Do reality. Robotovať a zarábať na ďalšie Alpy. 📌 Často kladené otázky Je Santa Caterina vhodná aj pre cestných cyklistov, ktorí nechcú jazdiť len Stelvio a Gaviu? Áno. Okrem týchto dvoch gigantov sa odtiaľto vieš po rovine presunúť hlbšie do údolia smerom na Sondrio, alebo si strihnúť stúpanie na Bormio 2000 či menej známe, ale krásne Passo Fraele s tyrkysovými jazerami Cancano. Kedy otvárajú bikepark a traily v Santa Caterine? Letná sezóna a prevádzka lanoviek pre MTB zvyčajne štartuje v polovici júna a končí v polovici septembra. Záleží to od množstva snehu, ktorý v zime na svahoch Deborah Compagnoni napadne. Kde sa v Santa Caterine najlepšie najesť po ťažkom okruhu? Priamo na malom centrálnom námestí je niekoľko skvelých rodinných pizzerií a reštaurácií. Určite vyskúšaj lokálnu špecialitu Pizzoccheri – pohánkové cestoviny so zemiakmi, kapustou a obrovským množstvom roztopeného miestneho syra Casera. Po 3000 výškových metroch je to dokonalé palivo. Príspevok Santa Caterina Valfurva: Strategický a lacný raj priamo pod zadkom mýtickej Gavie zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

18.07.2026 11:15  Highlightom pre mňa je výšľap na Passo Gavia zo St. Cateriny. Jednak je stredisko vyššie položené, jednak je tam oveľa menší ruch a krajšie výhľady. Vždy keď sme v Cateríne, je to povinná jazda. Cima Coppi je titul, ktorý dostáva každoročne najvyšší vrchol v príslušnom ročníku Giro d’Italia, jedného z najvýznamnejších cyklistických pretekov Grand Tour. Cimo Copi dáva prvému jazdcovi možnosť získať viac klasifikačných bodov ako ktorékoľvek iné zaradené hory v pretekoch. Gavia pass získala túto výsadu už 9 krát. Prvá skúsenosť z Gaviou „Neboj Peťó, dáme Mortirolo, potom sa najeme, prehupneme ešte cez jeden kopeček a sme na hoteli. To dáš…“, motivuje Noro. Ten „ešte jeden kopeček“ bolo práve Passo Gavia. To som ešte nevedel o čo kráča. S výškou 2652 m n.m. Iba 3 m menej ako Gerlachovský štít. Gavia bola po Stelviu môj druhý „grandtour“ kopec. Aj by sa to dalo, ak by mi ju fešáci neskombinovali z Mortirolo pass. Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Mortirolo Pass som so zopár krízami zlúskol ako malinu. O tom tu >. Spustili sme sa do Ponte di Legno a dali skvelú pizzu. Pred nami sa týčila Gavia. Dvaja mladí súťaživí chrti, dvaja namakaní temer dedkovia a ja. Dole sme si ešte ozrejmovali cestu: „Nezabudnite odbočiť, je to taká nenápadná odbočka z hlavnej cesty, asi kilometer za mestom“ Kríza hodnôt Už dole som vedel, že je zle. 17,3 km s prevýšením 1363 m. „Počkám chvíľu, pustím ich dopredu a zoberiem si do sedla taxi. Na 30 eur sa nejaký taxikár určite ulakomí.“ Nevydalo. Ego nepustilo a vyrazil som, že to predsa len skúsim. Po prvých 500 výškových metroch som použil svoj posledný gél. „Otočím to a vrátim sa naspäť. Toto dám len v taxíku. Ale čo ak tam žiaden nebude?“ Zacvakávam a pomaly krútim ďalej. Metre veľmi pomaly ubúdajú. Sedlo akoby sa ani nepribližovalo. 700 nastúpaných. Zachraňuje ma fontána. Tečie z nej voda. Jej pitnosťou sa nezaoberám. Už dávno nemám ani kvapku. Chytá ma panika. Naspäť sa už nedá a vrchol je v nedohľadne. Racionálne zvažujem možnosti. Stopnem si nejaké auto a ponúknem mu 50, kľudne aj 100 eur, len nech ma vyvezie hore.  Odkladám bicykel a začínam stopovať. Autá okolo mňa frčia ale nikto nezastavuje. Panika začína vrcholiť. Vysadám a šliapem až k nejakej plošine, kde sú zaparkované autá. „Možno hubári. Niekoho musím zlomiť.“ Ale naokolo ani nohy. Začínam mykať autami. Snáď sa spustí nejaký alarm a privolá šoféra. Počítam peniaze v peňaženke. Mám tam čosi vyše 200 €. Strach zo mňa robí granda. Kľudne dám všetky tomu, kto ma vyvezie. Nič. Alarmy hučia. Nikde nikto. Som morálne na dne. Cesta sa zužuje prakticky na chodník. Zvečerieva sa. Hlaďák. Demoralizácia. Okolo mňa frčia už len motorkári. Ale práve ten symbol civilizácie ma drží nad vodou. Ešte som tu neostal sám. Inak by som začal kričať o pomoc. Zmráka sa. Toto nedám. Prechádzam cez tunel. Strašný neosvetlený tunel v ktorom sa ozýva rev motoriek, akoby predurčovali môj koniec. Keď som vyšiel z tunela bol som na konci. „Ďalej to nedám.“ Bicykel za život Musím niekoho zastaviť aby ma vyviezol hore. „Kľudne dám aj ten bicykel. Len nech to prežijem.“ V poslednom pude sebazáchovy racionálne reagujem a dávam to „na obeť“. „Musím niekoho zastaviť za každú cenu.“ Kladiem bicykel na cestu a líham ku krajnici. Zabralo. Zastavilo hneď prvé auto. Holanďan s rodinou a dvoma deťmi v Caravelle sa ma pýta, či potrebujem pomoc. Vysúkal som zo seba prosbu, aby ma vyviezol hore. Že som to „trochu prehnal“. Natlačili do mňa plechovku Coly a zo dve Snickers tyčinky, naložili bicykel. Je teplo a ja sedím ani netutám. Veziem sa hore. Asi pol kilometra vyššie zbadám zdemoralizovaného Nora opierať sa jednou nohou o zľadovatený sneh na krajnici. Tiež má dosť. Hore ma nechceli vyložiť. Pýtali sa, či ma nemajú zviesť až k hotelu. Skvelí ľudia. „Nie“, odpovedám, „toto už dám.“ S roztrasenými rukami vysadám na bicykel a spúšťam sa do St. Cateriny. V rukách mám taký tras a kŕče, že viac ako 25km/h to nepúšťam. O polhodinu som dole. Tam ma dobieha Noro. „Peťo a ty čo tu robíš, kde si sa tu vzal?“ Pokorne priznávam pravdu a blahorečím humanite holanďanov. „Čo ste mi nezastavili, skoro som zomrel“, priznáva aj on. 🙂 Je dobre. Slnko zapadá a my sedíme na námestí na pive. Zrazu telefón. Volajú zvyšní dvaja makači. „Magori, my sme v nejakej prdeli, ja tu vidím tabuľu Benátky!?!?!?!“ Zle odbočili a vystúpali v záchvate súťaživosti omylom na Passo Tonale. Neostávalo len sadnúť do auta a do noci ich autom sťahovať cez dva priesmyky dole. Gaviu som dal ešte niekoľko krát. Z oboch strán. Ale nie tak dramaticky. A už nikdy nie v kombinácii s Mortirolom. 🙂 Vždy keď sme v St. Cateríne, je to povinná jazda.  💖 Okienko Giro d’Italia: Cima Coppi a deň, kedy silní muži plakali Passo Gavia patrí k najposvätnejším a zároveň najobávanejším vrcholom ružového Grand Tour. Tradične slúži ako Cima Coppi – najvyšší bod pretekov, kde sa bojuje o prestížny balík bodov do vrchárskej súťaže. Giro sem zavítalo celkovo 14-krát . Premiéra v oblakoch : Prvý prejazd cez Gaviu vymyslel legendárny riaditeľ pretekov Vincenzo Torriani v roku 1960. Cesta bola vtedy len úzkym, nezaasfaltovaným chodníkom pre mulice bez akýchkoľvek zvodidiel. Legendárny Imerio Massignan vtedy prešiel vrchol ako prvý, no kvôli trom defektom v zjazde stratil ružový dres. Snehové peklo z roku 1988: Najslávnejší a najdrsnejší moment svetovej cyklistiky sa tu odohral 5. júna 1988. Počas 14. etapy zasiahla priesmyk brutálna snehová búrka. Na vrchole bolo -5💖 Okienko Giro d’Italia: Cima Coppi a deň, kedy silní muži plakali Passo Gavia patrí k najposvätnejším a zároveň najobávanejším vrcholom ružového Grand Tour. Tradične slúži ako Cima Coppi – najvyšší bod pretekov, kde sa bojuje o prestížny balík bodov do vrchárskej súťaže. Giro sem zavítalo celkovo 14-krát . Premiéra v oblakoch : Prvý prejazd cez Gaviu vymyslel legendárny riaditeľ pretekov Vincenzo Torriani v roku 1960. Cesta bola vtedy len úzkym, nezaasfaltovaným chodníkom pre mulice bez akýchkoľvek zvodidiel. Legendárny Imerio Massignan vtedy prešiel vrchol ako prvý, no kvôli trom defektom v zjazde stratil ružový dres. Snehové peklo z roku 1988: Najslávnejší a najdrsnejší moment svetovej cyklistiky sa tu odohral 5. júna 1988. Počas 14. etapy zasiahla priesmyk brutálna snehová búrka. Na vrchole bolo -5 °C a pol metra snehu. Pretekári v letných dresoch mrzli, plakali od bolesti a nekontrolovateľne sa triasli. Tí, čo mali silu, zjazdovali dole, zatiaľ čo ostatných museli z bicyklov skladať zmrznutých ako kusy ľadu. Američan Andy Hampsten vtedy toto snehové peklo prežil, obliekol si Maglia Rosa a preteky vyhral. Táto etapa sa zapísala do histórie ako „deň, kedy silní muži plakali“. Passo Gavia a turistika Pre niekoho je Gavia cieľom, pre iných štartom. Hikeri a výškolezci jasajú. Priamo nad priesmykom z východnej strany je Corno dei Tre Signori a vedľa Monte Gaviola . Na druhej strane cesty sa týči Monte Gavia . Pokračovaním po ceste v smere na Bormio sa po necelých 3 km dostanete k pamätníku, odkiaľ začínajú trasy pre skupinu Punta San Matteo . Do tejto skupiny patria Pizo Tresero , Punta Pendranzini , Cima Dosegu a niekoľko ďalších trojtisícoviek. Passo Gavia MTB Na Gavii sa aktívny cyklista nenudí. Prikladám aj niekoľko ukážok MTB trailov: MTB Monte Gavia Alpencross race Ponte di Legno Príspevok Passo Gavia: Lombardský gigant a report z dňa, kedy som menil bicykel za holý život zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

17.07.2026 15:01  Prešlo už pár rôčkov, čo sme si dali výšľap bicyklom na Col de Vars. Najprv temer rovinka a posledných 5 km čistého očistca. Kto sem preboha ten kopec dal? Na prvý pohľad mal byť tento deň relaxačný. Aspoň všetko tomu ráno nasvedčovalo. Ale nebol. Col de Vars Priesmyk vyzerá na prvý pohľad ako nenápadný, viac menej oddychový kopec. Veď treba nastúpať iba nejakých 1150 m na 24 km. Čo však mapy nehovoria, že 19 km z plánovaných 24 je v podstate čistá rovina a potom sa cesta zdvihne nad 10 % a nepustí ani na meter, ani na zlomok sekundy. Je to o hlave Už po prvom kilometri kreativita začne pracovať. Zastav, lebo je to nezodpovedné, zastav lebo už nemôžeš, pozri aký pekný pohľad to je úplne jedno čo, hlavne na chvíľu zastaň. Nekonečné zverské stúpania. Kto sem ten kopec preboha dal? A ty vieš, že sa to nedá. Máš hneď tri dobré dôvody: Uvidia ťa ostatní, ach tá hanba Ak zastaneš, tak sa v tom kopci v tretrách už nerozbehneš Ak zastaneš raz, budeš zastavovať stále a nedôjdeš nikdy Opäť prišli na radu základné otázky. Či mi už úplne hrabe? Prečo to vlastne robím? Mám to zapotreby? Čo si tu dokazujem? No poviem vám, nebolo ľahké ten boj vybojovať. Pamätám sa presne na pocit a výraz tváre, keď som míňal hornú úvrať priesmyku. Podobný polourehotaný, pološialený výraz v tvári mali temer všetci, čo finišovali. Nech žije Cal de Vars. Na vrchole kávička. Ale aká. Dodnes neviem pochopiť, prečo kdekoľvek v taliansku dostanem za 1 euro famóznu kávu a túto vo Francúzsku za 3 Eurá niečo, čo kávu len zďaleka pripomína. :-) Col de Vars v nadmorskej výške 2108 m n.m. je vysokohorský priesmyk v Alpách medzi departementmi Hautes-Alpes a Alpes-de-Haute-Provence vo Francúzsku. Spojuje údolie Ubaye s údolím Queyras a Embrun. Horský prechod bol zaradený do Tour de France celkom 33-krát od roku 1922, keď Philippe Thys cez neho prešiel po prvýkrát. 🟡 Okienko Tour de France: Očistec na Vars a éra oceľových hrdinov Col de Vars patrí k najstarším pilierom alpských etáp Tour de France. Hoci jeho priemerný sklon vyzerá na papieri neškodne, záverečných 5 kilometrov s pasážami cez 10-12% pravidelne trhá pelotón na kusy. Prečo drevené ráfiky? V 30. rokoch sa na horské etapy používali výhradne drevené ráfiky. Dôvod bol prozaický – vtedajšie hliníkové zliatiny sa pri dlhom brzdení v strmých zjazdoch zohrievali natoľko, že teplo roztápalo lepidlo, ktorým boli galusky prilepené k ráfiku. Galuska sa potom zošmykla a nasledoval fatálny pád. Drevo teplo neviedlo, takže bolo pre zjazdy z Col de Vars oveľa bezpečnejšie. Počet prejazdov na TdF: Pelotón Tour de France zdolával tento priesmyk celkovo 36-krát . História v dreve : Keď pretekári v roku 1935 stúpali na Col de Vars, organizátori im pod hrozbou diskvalifikácie zakazovali mechanické prehadzovačky. Ak chcel jazdec zmeniť prevod, musel na vrchole kopca zastaviť, odmontovať zadné koleso pomocou krídlových matíc, otočiť ho , koleso znova nasadiť, napnúť reťaz a pokračovať. GPX trasy Col da Vars Col de la Bonette Col de Large Objav v Barcelonette Cestou dole prišlo aj na straty. Utrhol som špicu na kolese. Výsledok 3x20 km bonusová časovka medzi servismi v Barcelonette a Jausiers. Špicu som síce nedostal, ale objavil som iný poklad. Cyklistický špeciál Tour de France, ako fešáci jazdili pred sto rokmi. Originál závodný špeciál Tour de France z roku 1935 S drevenými ráfikmi, plynovou prednou lampičkou, ktorú mal jazdec zavesenú a primontovával ju iba v noci a umnou mechanickou prehadzovačkou, ktorá má od dnešného shimaňáckeho Dura Ace alebo Campagnolo Super Recordu na míle ďaleko. Ako s tým len mohli tieto kopce šlapať? Skrátka autentický poklad, ktorý každý deň nevidíš. Neostáva než obdivovať. Opäť krásny deň vo Francúzskych Alpách. Čítaj tiež 👉 Alpské priesmyky Tour de France Príspevok Col de Vars: Nenápadný alpský zabijak a tajomstvo drevených ráfikov z Tour de France 1935 zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

16.07.2026 18:01  Pre niekoho sú to len kopy skál a nekonečné serpentíny. Pre nás cyklistov sú to chrámy. Nekonečné spomienky. Temer všetky sme za desaaťročie osobne prešli. Alpské priesmyky Tour de France, kde sa z obyčajných ľudí stávajú legendy, kde pľúca horia pri nedostatku kyslíka a kde sa každá zákruta zapisuje do pamäti čistým utrpením a neskutočnou eufóriou. Ak patríš k bláznom, ktorí radi dobrovoľne prekonávajú gravitáciu a v nohách chcú cítiť ten pravý alpský nárez, toto je tvoj zoznam želaní. Osobne sme prešli tie najslávnejšie a najdivokejšie priesmyky, ktoré formovali históriu Tour de France a legendárnej cesty Route des Grandes Alpes. Zbaľ si náhradné duše, preraď na najľahší prevod a poďme na to. Alpské priesmyky Tour de France Savojskí obri Col de l'Iseran Col du Mont Cenis Col du Granier Ikony Tour de France okolo Briançonu Alpe d'Huez Col du Galibier Col d'Izoard Col de la Madeleine Col d'Agnel Divoký a vyprahnutý juh Cime de la Bonette Col de la Moutière Col de la Lombarde Col de Vars Col de Allos, Champs, Cayolle Sväté chrámy mimo hlavného hrebeňa Mont Ventoux Col du Tourmalet Savojskí obri 🗺️ Hranica dvetisíc metrov a taliansky vietor. Savojsko je cyklistická klasika. Tu vzduch redne, kopce nemajú konca a snehové steny okolo cesty nie sú v júni žiadnym prekvapením. Col de l'Iseran 🏔️ 🚴 2764 m n. m. I Skutočný kráľ európskych priesmykov Zabudni na Stelvio, zabudni na Galibier. Col de l'Iseran je najvyššie položený spevnený horský priesmyk v celých Alpách. Parametre stúpania : Brutálnych 47,5 km , priemerný sklon 4,1 %, prevýšenie 1995 m. Očami aktívneho jazdca: Severná strana z Bourg-Saint-Maurice je nekonečný film. Prvé dve tretiny sú len o morálke a prejazdoch cez tmavé tunely okolo Tignes. Skutočná extáza začína až vo Val d'Isère. Posledných 15 kilometrov je čisté cyklistické porno – surové skaly, riedky vzduch, v ktorom ti začína tancovať pred očami, a neskutočné ticho. Na tomto kopci pochopíš, aký si malý. report z výšľapu na Col de l'Iseran Col du Mont Cenis 🏔️ 🚴 2083 m n. m. I Brána do Talianska a tyrkysové jazero Tento priesmyk na francúzsko-talianskej hranici bol svedkom prechodu Napoleona, ale pre nás je to jedna z vizuálne najkrajších ciest. Parametre stúpania : 10 km, priemerný sklon 7 %, prevýšenie 680 m. Očami aktívneho jazdca: Stúpanie z Lanslebourgu je príjemné, schované v lese a ubieha rýchlo. Tá pravá odmena ťa však čaká na vrchole. Zrazu sa pred tebou otvorí obrovská náhorná plošina s monumentálnym priehradným jazerom Lac du Mont Cenis s gýčovo tyrkysovou vodou, obklopeným trojtisícovými vrcholmi. Ak máš chuť na bizar, urob si odbočku na Col du Petit Mont Cenis – tam končí asfalt a začína parádny gravelový svet. report z výšľapu na Mont Cenis Col du Granier 🏔️ 🚴 1134 m n. m. I Zelené Chartreuse brány Hoci výškou neohúri tak ako jeho dvetisícoví bratia, Granier v masíve Chartreuse je strmá a intenzívna severoalpská záležitosť. Parametre stúpania : 15,3 km, priemerný sklon 5,6 % , prevýšenie 830 m. Očami aktívneho jazdca: Granier je skvelý „otvárač“ nôh. Na rozdiel od drsných kamenných prechodov na juhu ťa tu čaká tieň hustých lesov, strmé vápencové steny a vlhký vzduch. Je to ideálny kopec na ranný švih, kedy ešte nie je rozhorúčený asfalt. report z výšľapu na Col du Granier Ikony Tour de France okolo Briançonu 👑 Srdce cyklistického Francúzska. Oblasť alpských priesmykov, kde sa lámu chleby a kde v lete hučia tisíce cyklistických dresov z celého sveta. Alpe d'Huez 🏔️ 🚴 1860 m n. m. I 21 zákrut do cyklistického neba Toto nie je najvyšší ani najstrmší kopec v Alpách, ale je to bezkonkurenčne najslávnejší prírodný amfiteáter sveta. Parametre stúpania: 13,8 km, priemerný sklon 8,1 %, prevýšenie 1135 m. Očami aktívneho jazdca: Každá z legendárnych 21 serpentín nesie meno jedného z historických víťazov etáp Tour de France. Najhorší je hneď začiatok. Prvé štyri zákruty majú brutálnych vyše 10 % a ak to prepáliš, zvyšok kopca bude tvoj osobný pohreb. report z výšľapu na Alpe d'Huez Col du Galibier 🏔️ 🚴 2642 m n. m. I Drsná strecha Tour de France Alpské priesmyky Tour de France: Galibier Keď Tour de France potrebuje pretekárov naozaj zlomiť, pošle ich na Galibier. Parametre stúpania : 34,8 km , priemerný sklon 5,5 % , prevýšenie 2120 m. Očami aktívneho jazdca: Výstup na Galibier je epopeja. Posledných 8 kilometrov nad hranicou lesa je čistý boj s vetrom a nadmorskou výškou. Keď vidíš ten ikonický monument Henriho Desgranga kúsok pod vrcholom, vieš, že si siahol na dno. report z výšľapu na Col du Galibier Col d'Izoard 🏔️ 🚴 2360 m n. m. I Cyklistický stredovek v Casse Déserte Parametre stúpania : 15,9 km, priemerný sklon 6,9 % , prevýšenie 1095 m. Očami aktívneho jazdca: Najsilnejší moment prichádza približne 2 kilometre pod vrcholom. Cesta ťa vypľuje do oblasti zvanej Casse Déserte – pustatiny plnej zvetraných ihličnatých skál a surového suťoviska. Je to monumentálne tiché miesto, kde stojí pamätník cyklistických legiend Louisona Bobeta a Fausta Coppiho. report z výšľapu na Col d'Izoard Col de la Madeleine 🏔️ 🚴 1993 m n. m. I Nekonečná fuška v tieni Mont Blancu Parametre stúpania : 19 km, priemerný sklon 8 %, prevýšenie 1522 m. Očami aktívneho jazdca: Južná strana z La Chambre je čistý masochizmus. Kopec ti nedá vydýchnuť – sklon sa neustále drží okolo 8 % až 9 %. Odmenou za toto nekonečné točenie pedálmi je však neskutočný panoramatický výhľad na masív Mont Blancu priamo na vrchole priesmyku. Col d'Agnel 🏔️ 🚴 2744 m n. m. I Divoký, tichý a brutálny obor Agnel leží na taliansko-francúzskej hranici a je tretím najvyšším priesmykom Álp. Je to zabudnutý svet obrovských hôr a neuveriteľného ticha. Parametre : 20,5 km, priemerný sklon 6,6 % , prevýšenie 1350 m. Očami aktívneho jazdca: Agnel je úchvatný. Cesta sa vinie cez takmer opustené údolie Queyras, kde namiesto turistov stretávaš len svište. Záverečné kilometre sú však nesmierne tvrdé, sklon sa drží okolo 10 % vo vysokej nadmorskej výške, kde ti vietor bije priamo do tváre. Na vrchole ťa čaká len jednoduchá tabuľa s nápisom France/Italia a pocit, že si na konci sveta. Divoký a vyprahnutý juh 🔥 Cesta k moru cez Mercantour. Južné Alpy sú úplne iné. Sú vyprahnuté, voňajú levanduľou a tymianom, skaly majú červenkastý nádych a slnko ťa tu páli s južanskou intenzitou. Tu ležia skutočné lahôdky pre gurmánov. Cime de la Bonette 🏔️ 🚴 2802 m n. m. I Najvyššia asfaltka Francúzska Hoci samotný priesmyk Col de la Bonette leží vo výške 2715 m, Francúzi chceli prekonať Iseran, a tak vybudovali malú, bizardnú okružnú cestu okolo samotného vrcholu Cime, čím vytiahli asfalt až do výšky 2802 metrov. Parametre stúpania : 24 km, priemerný sklon 6,6 %, prevýšenie 1589 m. Očami aktívneho jazdca: Toto je čistý, surový vesmír. Prvé kilometre vedú príjemným údolím, no rýchlo sa ocitneš v pustatine bez kúska tieňa. Cesta ťa vedie okolo opustených vojenských kasární Camp des Fourches, ktoré vyzerajú ako mesto duchov. Posledný kilometer na samotnú Cime má sklon cez 15 % a vo výške 2800 metrov tam budeš mať pocit, že dýchaš cez slamku. Ale ten 360-stupňový výhľad na celé južné Alpy je neopísateľný. report z výšľapu na Cime de la Bonette Col de la Moutière 🏔️ 🚴 2454 m n. m. I Tajná gravelová skratka Álp Ak chceš zažiť niečo skutočne divoké a netradičné, Moutière je tvoj svätý grál. Tento priesmyk leží hneď vedľa Bonette, no je takmer úplne opustený. Parametre: cca 20 km z Jausiers, priemerný sklon okolo 6-7 % . Očami aktívneho jazdca: Cesta je úzka, asfalt je miestami rozbitý a drsný, no to pravé dobrodružstvo prichádza na samotnom vrchole. Z Moutière totiž vedie legendárna nespevnená šotolinová vojenská cesta , ktorá sa po pár kilometroch napája späť na trasu smerom na Bonette. Ak máš rád surovú prírodu bez jedinej motorky či auta, Moutière ti vyrazí dych. Col de la Lombarde 🏔️ 🚴 2351 m n. m. – Drsná hranica ukrytá v skalách Lombarda spája francúzske stredisko Isola 2000 s talianskym údolím Valle Stura. Je to dlhý, kľukatý a nesmierne charizmatický priesmyk. Parametre : 21,3 km, priemerný sklon 6,8 % , prevýšenie 1447 m. Očami aktívneho jazdca: Talianska strana je oveľa krajšia a divokejšia než francúzska. Cesta je neskutočne úzka, asfalt drsný a stúpaš cez hlboké lesy, ktoré sa neskôr zmenia na alpské lúky posiate skalami. Lombarda ťa preverí neustálymi zmenami tempa a úzkymi serpentínami, kde máš pocit, že si na tajnej vojenskej ceste. Alpské priesmyky Tour de France Col de Vars 🏔️ 🚴 2109 m n. m. I Tvrdá spojka severu a juhu Alpské priesmyky Tour de France: Col de Vars Vars tvorí dôležitú, no zradnú spojku medzi oblasťou Queyras a údolím Ubaye. Tour de France ho miluje pre jeho nevyspytateľnosť. Parametre stúpania : 19 km, priemerný sklon 5,7 % , prevýšenie 1111 m. Očami aktívneho jazdca: Vars ťa vie prekvapiť. Začína pozvoľna, no v momente, kedy prejdeš cez lyžiarske stredisko Vars, sa cesta narovná do strmých tiahlych pasáží, kde ti vietor fúka priamo do tváre. Je to kopec, ktorý na papieri nevyzerá tak zle, ale v nohách ho sakramentsky ucítiš. report z výšľapu na Col de Vars Col de Allos, Champs, Cayolle Južný vražedný trojuholník: Allos, Champs, Cayolle. Tieto tri priesmyky tvoria legendárny okruh, ktorý cyklisti v oblasti Barcelonnette jazdia ako jeden brutálny celodenný trip. Profil tejto etapy pripomína ostrú zubovú pílu a preveriť ťa príde samotný diabol. Som blázon, ale nie som sám. :-) Col d'Allos : Jedna z najstarších a najužších horských ciest v Alpách. Stúpanie z Barcelonnette vedie po úzkej ceste vytesanej priamo do skaly nad hlbokým kaňonom. Cesta je taká úzka, že sa tu dve autá takmer neobídu, čo dáva jazde na bicykli neskutočnú dávku adrenalínu. Col des Champs : Možno najmenej známy, no o to čarovnejší priesmyk. Južná strana je strmá, tichá, cesta je drsná, miestami rozbitá a lemovaná prastarými modrínmi. Stretneš tu viac kráv a svišťov než áut. Čistá cyklistická romantika. Col de la Cayolle : Pre mnohých najkrajší priesmyk južných Álp. Cesta vedie cez národný park Mercantour pozdĺž tyrkysovej riečky Bachelard. Stúpanie je dlhé , ale sklon je príjemný a stabilný . Prechádzaš cez hlboké tiesňavy, skalné brány až na trávnatý vrchol, kde ťa privítajú stáda divokých kôz a výhľady, kvôli ktorým sa oplatí trpieť. report z výšľapu na Col de Allos, Champs a Cayolle Sväté chrámy mimo hlavného hrebeňa Mont Ventoux 🏔️ 🚴 1912 m n. m. I Vetrom ošľahaná biela obluda Provensálska Hoci Ventoux leží izolovanie mimo hlavného alpského hrebeňa, pre cyklistov je to bájne miesto utrpenia a mýtov. „Obor z Provensálska“ je známy svojím extrémnym vetrom a spaľujúcim horúčavám. Určite patrí medzi Alpské priesmyky Tour de France. Parametre : 21,5 km, priemerný sklon 7,5 % , prevýšenie 1610 m. Očami aktívneho jazdca: Prvá časť z Bedoinu vedie cez hustý, vlhký a dusný les, kde sa takmer nehýbe vzduch a ty sa varíš vo vlastnej šťave. Skutočné finále však začína pri chate Chalet Reynard. Odtiaľto vstupuješ do legendárnej bielej vápencovej púšte. Okolo teba nie je nič, len biele skaly, ktoré odrážajú slnečné lúče, a červeno-biela meteorologická veža na vrchole, ktorá sa zdá byť nekonečne ďaleko. Nezabudni sa pristaviť pri pamätníku Tomma Simpsona, ktorý tu v roku 1967 nechal svoj život. Col du Tourmalet 🏔️ 🚴 2115 m n. m. I 🍉 Pyrenejský bonus na záver Hoci neleží v Alpách, vynechať ho by bol hriech. Je to najčastejšie zaraďovaný kopec v histórii TdF . Parametre stúpania : 19 km, priemerný sklon 7,4 %, prevýšenie 1404 m. Očami aktívneho jazdca: Tourmalet je mýtus. Keď budeš míňať ikonickú striebornú sochu „Obra“ na vrchole, pravdepodobne si pod fúzy zamrmleš niečo o vrahoch. Kopec je známy nevyspytateľným počasím – v priebehu pol hodiny sa vieš z letnej horúčavy ocitnúť v hustej hmle. Ešte sa chystáme Col du Turmalet Príspevok Alpské priesmyky Tour de France: Kompletný sprievodca po kopcoch, ktoré preverili našu hlavu a nohy zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

16.07.2026 11:17  Sľuby sa majú plniť – najmä tie, ktoré sme dali uprostred preplnenej hrádze, keď sme sa vyhýbali psovi na päťmetrovom vodítku. Minule sme naložili korčuliarom, psíčkarom a selfie-maniakom. Dnes je čas pozrieť sa do zrkadla a priznať si pravdu: My, cyklisti, vieme byť na spoločných trasách rovnakí idioti. Ak máš na sebe dres vo farbách profi tímu a karbónový bicykel za cenu ojazdeného SUV, neznamená to, že ti patrí vzdušný priestor aj s priľahlým chodníkom. Tu je sľúbené desatoro pre cyklistov, ako prežiť na kombinovaných trasách a nenechať za sebou spúšť, slzy a žaloby. Desatoro cyklistu na zdieľanej cyklotrase 1. Zvonček nie je hanba Chápem to. Zvonček váži celých 15 gramov, narúša aerodynamiku tvojho 6-kilového karbónového špeciálu a na predstavu, že by si ho namontoval vedľa cyklopočítača, sa ti vyhadzujú ekzémy. Ale preletieť okolo 80-ročnej babičky v rýchlosti 35 km/h bez varovania je čistý pokus o jej infarkt. Kúp si ten najmenší zvonček na svete, alebo aspoň pol kilometra vopred slušne zakrič „S dovolením!“. 2. Výkrik „ZĽAVAAA!“ z dvoch metrov nefunguje Ak letíš ako zmyslov zbavený a meter za chrbtom chodca zareveš „ZĽAVAAAA!“, stane sa presne jedna vec: dotyčný chytí paniku, stratí orientáciu a skočí ti presne doľava, rovno pod kolesá. Ľudský mozog v strese nereaguje ako armádny počítač. Ak už musíš kričať, urob to s predstihom, aby mal človek čas spracovať informáciu a neurobiť úskok smrti. 3. Strava segmenty v nedeľu poobede? Zabudni Ak si myslíš, že nedeľa o tretej poobede na mestskej hrádzi je ideálny čas na prekonanie tvojho osobného rekordu na lokálnom Strava segmente, mal by si vyhľadať odbornú pomoc. Hrádza v čase špičky patrí rodinám, kočíkom a deťom na odrážadlách. Tvoj virtuálny pohár v mobilnej aplikácii nikoho nezaujíma. Chceš pretekať? Choď na cesty tretej triedy v utorok ráno. 4. Deti sú nevyspytateľné kvantové častice Keď vidíš pred sebou dieťa, okamžite spomaľ na rýchlosť chôdze. Dieťa na odrážadle sa nespráva podľa pravidiel cestnej premávky. Riadi sa čistým chaosom. V jednej sekunde ide rovno a v druhej sa bez varovania otočí o 180 stupňov, lebo na zemi uvidelo pekný list. Ak ho v plnej rýchlosti trafíš, tvoja morálna aj právna vina bude stopercentná. 5. Laserová šou s 8000 lúmenmi Máš na riadidlách svetlo silnejšie než reflektor na futbalovom štadióne? Super, aspoň vidíš jamy. Ale ak ho namieriš priamo dopredu vo výške očí, oslepíš každého chodca a cyklistu v okruhu dvoch kilometrov. Sklop ten kužeľ svetla na zem, pár metrov pred svoje predné koleso. Nepotrebuješ rtg-ovať sietnicu mamičkám s kočíkmi. 6. Agresívne lepenie sa na chrbát Ak ide rodinka vedľa seba a ty sa im zavesíš pol centimetra za zadok a začneš teatrálne a hlasno vzdychať, aký si strašne obmedzovaný vo svojom životnom výkone, si za hlupáka. Uvoľni sa, pribrzdi a slušne požiadaj o uvoľnenie miesta. Slušnosť na slovenskej hrádzi stále pôsobí ako šoková terapia – väčšinou ti s úsmevom uhnú. 7. Chodník v meste nie je tvoja cyklotrasa „Na ceste jazdia autá a ja sa bojím, tak idem po chodníku.“ Klasická výhovorka. Ak však jazdíš po chodníku pre chodcov, si tam len hosť. Nemôžeš od ľudí vyžadovať, aby ti uskakovali do krovín. Na chodníku jazdi pomaly, ohľaduplne a ak je tam plno, jednoducho zosadni a bicykel tých 50 metrov pretlač. 8. Frajerina so šmykom na štrku Zastaviť tesne vedľa skupinky chodcov tak, že zablokuješ zadné koleso a ohodíš ich spŕškou prachu a kamienkov, bolo cool naposledy v piatej triede na základnej škole. Dnes to z teba robí len nevychovaného pubertiaka, ktorý riskuje, že mu niekto tie karbónové kolesá preženie cez hlavu. 9. Skupinový pelotón na zdieľanom chodníku Ak idete s kamošmi štyria, cesta má šírku dva metre a oproti vám kráčajú ľudia, je načase sa zaradiť za seba . Čakať, že rodina s dieťaťom skočí do žihľavy, aby vaša trojčlenná formácia nemusela prerušiť debatu o tom, aké pivo si dáte na konci, je vrchol sedliactva. 10. Ty si ten tvrdý, oni sú tí mäkkí Základné pravidlo fyziky a prežitia na ceste: Cyklista je voči autu chodec, ale voči chodcovi je auto. Ty máš pod sebou 10 až 15 kíl železa či karbónu a na hlave prilbu. Chodec nemá nič, len svoje tričko a tenisky. V každom konflikte medzi tebou a chodcom ťahá chodec za kratší koniec. Správaj sa podľa toho. Názor z praxe: Predstav si, že by ti po obývačke behal niekto na kolobežke v rýchlosti 30 km/h. Asi by si nebol nadšený. Pre chodcov v mestských parkoch a na promenádach je ten chodník presne takou obývačkou. Chcú tam vypnúť hlavu, nie neustále kontrolovať spätné zrkadlá, či ich nezmetie premotivovaný cyklista v tesnom drese. 📌 Rýchle FAQ na záver Kto má na kombinovanom/zdieľanom chodníku prednosť? Zákony hovoria jasne: na zdieľanom chodníku nesmie cyklista ohroziť chodca. Ak je to potrebné, musíš spomaliť alebo dokonca zastaviť. Chodec je tu kráľom, ty si len hosť. Môžem na kombinovanom chodníku jazdiť so psom na bicykli? Iba ak ho máš stopercentne vycvičeného pri nohe bez vodítka, alebo na špeciálnom cyklo-vodítku , ktoré tlmí nárazy. Ťahať psa na klasickom flexi vodítku popri bicykli na preplnenej trase je poukážka na hromadnú nehodu. Čo robiť, ak chodci blokujú celú šírku vyznačenej cyklotrasy? Nepomôže ti krik ani agresívne narážanie. Spomaľ, slušne zazvoň a s úsmevom ich upozorni, že stoja v cyklopruhu. Mnohí ľudia si to na zemi proste nevšimnú. Slušnosť ťa nič nestojí a ušetrí ti kopec nervov. Prečítaj si tiež: Ako na hrádzi splynúť v jedno telo Príspevok Desatoro cyklistu na zdieľanom chodníku: Ako nebyť za absolútneho kreténa zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

16.07.2026 11:17  Už je to nejaký rok, čo sme dávali Bormio na bicyli. Vtedy to bol druhý pokus spoznať aspekty vrchárskej cyklistiky. Bol som hoblík a netušil som, čo nás čaká. Parťáci cyklisti, majstri v zbrani, ma iba s úsmevom upokojovali: "To dáš." Sú miesta, kde si cyklisti hovoria „tu by to šlo“. A potom sú miesta, kde prvé, čo po vystúpení z auta urobíš, je, že s rešpektom zakloníš hlavu a ticho hlesneš: „Do riti, tak toto bude bolieť.“ Talianske Bormio ležiace v regióne Lombardia je presne ten druhý prípad. Pre cestného cyklistu neexistuje na mape Európy strategickejší bod. Predstav si to ako kruhový objazd, z ktorého každá odbočka vedie na jedno z najslávnejších, najstrmších a najkrajších stúpaní, aké kedy človek na dvoch kolesách pokoril. Bormio nie je len tranzitná stanica. Je to svätyňa, kde sa ranná káva pije s príchuťou strachu a rešpektu z výškových metrov. Stelvio pass Gavia pass Mortirolo Pass Cyklistická križovatka snov: Kam vyraziť z Bormia? Ak si rozložíš základný tábor v Bormiu, tvoj najväčší problém nebude nedostatok trás, ale brutálna rozhodovacia paralýza. Kamkoľvek sa totiž pozrieš, tam ťa čaká cyklistická legenda. Passo dello Stelvio : Kráľ všetkých priesmykov. Priamo z Bormia štartuješ na 21-kilometrové stúpanie s prevýšením cez 1 500 metrov a sklonom, ktorý ti nedá vydýchnuť. Hore ťa čaká slávnych 48 serpentín z druhej strany, alebo divoká a drsná stena z tej „tvojej“, bormijskej strany vrátane prejazdu cez úzke, vlhké skalné tunely. Vyšľapať sem je pre cyklistu ekvivalent maratónu pre bežca. Povinnosť, ktorú musíš mať v denníku. Passo Gavia : Ak je Stelvio kráľom, Gavia je divokou kráľovnou. Cesta z Bormia je síce o niečo miernejšia než z druhej strany od Ponte di Legno, ale nenechaj sa oklamať. Hore ťa čaká drsná, mesačná krajina, kde aj uprostred leta jazdíš okolo snehových stien a ľadových plies. Gavia má neskutočnú, takmer až mystickú atmosféru a minimum áut. Mortirolo : Toto stúpanie neleží priamo nad Bormiom, ale musíš k nemu kúsok zísť do údolia smerom na Mazzo di Valtellina. A potom? Potom zažiješ čisté cyklistické peklo. Mortirolo je jedno z najstrmších stúpaní v Európe. Priemerný sklon je okolo 10,5 %, pričom najhoršie pasáže olizujú 18 %. Keď sem v roku 1994 vletel legendárny Marco Pantani, prepísal históriu. Ty tu budeš bojovať o holé prežitie a hľadať na prehadzovačke prevody, ktoré tam nemáš. Raz to kamarát opísal slovami: "Predstav si, že vychádzaš na bajku s podzemnej garáže... a takto je to desať kilometrov." Smer Livigno : Ak máš chuť na vysokohorský nákup bez cla alebo si chceš dať skvelý tréning vo výške nad dvetisíc metrov, vydaj sa smerom na Foscagno. Dlhé, tiahle a veterné stúpanie ťa preverí, no odmenou ti budú výhľady a skvelé talianske espresso v Livigne. Jedinečnosť a bizarnosti Bormia: Keď sa neklope na pedále Bormio však nie je len o potení krvi na asfalte. Toto mestečko má neuveriteľný charakter a skrýva niekoľko vecí, ktoré inde v Alpách nenájdeš: Snehové bariéry v júli: Nie je nič nezvyčajné, že v júni či dokonca v júli vyrazíš z Bormia dole v krátkom dresíku pri 25 °C a na vrchole Stelvia či Gavie ťa privítajú trojmetrové vyfrézované snehové mantinely a teplota okolo nuly. Talianski cestári tu zvádzajú s prírodou nekonečný boj. QC Terme a termálne pramene zadarmo: Bormio je známe svojou termálnou vodou. Sú tu luxusné rímske kúpele Bagni Vecchi a Bagni Nuovi, kde môžeš regenerovať unavené nohy. Ale ak si fajnšmeker a chceš zažiť niečo autentické, vyhľadaj Pozza di Leonardo . Je to prírodný termálny kamenný bazénik ukrytý v lese pri rieke, ktorý je úplne zadarmo. Po ťažkom dni v sedle je to čistý balzam na dušu aj svaly. Jún: Pod vrcholom Passo Gavia Bormio a Grand Tour: Kde sa rodia legendy Giro d'Italia Bormio a cyklistické preteky Giro d'Italia sú spojené pupočnou šnúrou. Žiadne iné miesto nevidelo toľko cyklistickej drámy ako práve tieto kopce. Najlegendárnejší moment sa odohral 5. júna 1988 počas 14. etapy cez Passo Gavia. V ten deň sa cez priesmyk prevalila brutálna snehová búrka. Teploty klesli hlboko pod nulu, viditeľnosť bola takmer nulová. Pretekári plakali od zimy, neboli schopní brzdiť, mechanici im na bicykle liali teplú vodu z termosiek, aby im rozmrazili ruky a prevody. Američan Andy Hampsten vtedy prežil toto snehové peklo, vybojoval ružový dres a preteky nakoniec vyhral. Táto etapa sa zapísala do histórie ako „deň, kedy silní muži plakali“ a spravila z Gavie a Bormia nesmrteľné cyklistické ikony. Zakaždým, keď tadiaľto prechádza Giro, celé Bormio sa oblečie do ružovej farby a na asfaltových cestách svietia nastriekané mená najväčších hrdinov cyklistiky. 📌 Často kladené otázky pre cyklistov v Bormiu Kedy sú alpské passá v okolí Bormia otvorené? Väčšina vysokohorských priesmykov sa kvôli snehu otvára až koncom mája alebo začiatkom júna a zatvára sa v priebehu októbra. Pred cestou si vždy skontroluj aktuálny stav online, snehové prehánky hore nie sú raritou ani v auguste. Aký prevodový pomer odporúčate na Mortirolo a Stelvio? Ak nie si profesionál s wattmi na rozdávanie, na Mortirolo rozhodne nahoď kompakty vpredu a vzadu kazetu aspoň s 32 alebo 34 zubmi. Na Stelvio ti v dobrom tempe postačí aj klasická výbava, ale na Mortirolo budeš vďačný za každý jeden ľahký prevod, aby si nemusel tlačiť bicykel pešo. Dá sa v Bormiu požičať kvalitný cestný bicykel? Áno, priamo v meste je niekoľko špičkových požičovní , kde ti požičajú najnovšie karbónové modely od prémiových značiek vrátane e-bikov. Odporúčame však rezerváciu vopred, najmä počas letných mesiacov. Bormio na bicykli: náš 4 denný itinerár deň príchod podvečerkrátky výšľap na Passo Gavia zo St. Catarina, 28 km, prevýšenie 902 m deňStelvio Passo z Bormia, 78 km, prevýšenie 2120 m deňMortirollo, Ponte di Legno a ešte raz Passo Gavio, 111,4 km, prevýšenie 2894 msiahol som si naozaj na dno síl - toto bolo naozaj veľa deň zrána a odchodLivigno Passo, ukončovačka s príjemným XO nákupom :-) a padať domov Verdikt Štyri dni a prišiel som šťastný i keď kompletne vypľutý. Je to len a len o hlave. Nikdy by som predtým neveril, že sa to dá. Bormio na bicykli nie je pre každého. Ak hľadáš rovinatú cykloturistiku popri hrádzi, choď radšej k Neziderskému jazeru. Ale ak chceš zažiť poctivú vysokohorskú cyklistiku, siahnuť si na dno svojich síl, prejsť zákrutami, kde sa písala história Giro d'Italia, a večer sa vyhrať v teplom termálnom prameni uprostred lesa – Bormio je tvoj ďalší cieľ. Príspevok Bormio na bicykli: Cykloraj pod ochranou Stelvia, kde ti zhoria nohy a zaplesá srdce zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

15.07.2026 21:45  Nebol to protest. Nebol to manifest, ani digitálny detox, ani trend ktorý som videl niekde na — irónia — sociálnej sieti. Bolo to unavenie. Ten špecifický druh únavy, ktorý neprichádza z nedostatku spánku ale z prebytku hluku. Skôr z toho, že strávite hodinu na sociálnej sieti a neviete zopakovať jedinú myšlienku, ktorú ste stretli. Len pocity. Rozmazané, cudzie, recyklované pocity niekoho iného. Prišlo to skrátka. Rozhodol som sa vymazať apky sociálnych sietí zo smartfónu. Leaving out Klikol som. Potvrdil. vymazal. Bez statusu na rozlúčku. Komu som sa mal lúčiť. Prvý týždeň bola ruka autonómna. Siahala po telefóne sama — každých deväť minút, meral som to, zahanbujúco presne — a nachádzala prázdnotu. Miesto, kde bývalo niečo, bolo teraz nič. Mozog to čítal ako stratu. Ako keď stratíte kľúče a päťkrát siahnete do vrecka, kde nie sú. Druhý týždeň prišlo ticho. Nie príjemné ticho, nie meditačné ticho z reklamy na wellness aplikáciu. Nepríjemné, husté, úprimné ticho. Ticho v ktorom začujete vlastné myšlienky — a nie všetky sú dobré správy. Tretí týždeň som dočítal knihu. Starú, rozrobenú od marca. Orhan Pamuk: Morové noci. Štyristodvadsať strán, žiadne tlačidlo zdieľať, žiadna sekcia komentárov. Len text a ja a myšlienky a vonku leto. Pamuk v nej veľmi nadčasovo ukázal, ako sa história až neuveriteľne opakuje. Uvedomil som si, že som zabudol ako sa to robí. Čítať dlho. Bez prerušenia. Bez reflexu skontrolovať, či mi niekto neodpísal. Čo som získal a čo stratil Bolo to ako učiť sa chodiť znova po výmene bedrového kĺbu — trápne, pomalé a prekvapivo dojímavé. Čo som stratil: nič čo mi chýba. Čo som našiel: veci, ktoré som mal celý čas pred očami a nevidel ich. Záhradu. Puzzle, s ktorými sa nikam neponáhľam. Dlhé prechádzky medzi štebotom vtákov, kde myseľ blúdi bez GPS. Rozhovory pri káve, kde sa pozriem na človeka a nie na obrazovku za jeho hlavou. Nudu — tú cennú, podceňovanú nudu, z ktorej vyliezajú nápady ako hmyz po daždi. A prírodu, kvalitnú hudbu. A knihy. Hlavne knihy. Nie preto, že by som bol lepší. Ale preto, že sú pomalé rovnako ako ja a nevyžadujú odo mňa nič okrem pozornosti. Epilóg Niekedy myslím na Martina v lese. Na strýka Venda a jeho Rusko. Na deti s palcami v pohybe. Sú stále tam. Ich algoritmus stále beží. Svet sa nezmenil preto, že som vymazal appky. Ale ja som sa zmenil. Trochu, nenápadne, v tom smere ktorý sa nedá odfotiť ani zdieľať. Stále som tam, ale zároveň nie som. Ja som pánom seba a nie nejaký algoritmus. A to, ako sa ukazuje, stačí. Čítaj tiež: Ako som hľadal človečinu a stretol algoritmus Príspevok Prečo som vymazal apky sociálnych sietí zo smartfónu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.

15.07.2026 14:45  Sedeli sme pri obede. Polievka, nedeľa, rodina — všetko na svojom mieste. Potom niekto spomenul správy. Strýko Vendo hovoril o Rusku. Nie o Rusku kde bol — tam nikdy nebol — ale o Rusku z videí. O Rusku z komentárov pod videami. O krajine kde majú hodnoty, kde sa neboja pravdy, kde ľudia vedia čo je rodina. Teta Marta pridala, že veterné elektrárne spôsobujú čierny mor a rakovinu. Čítala to niekto niekde. Zdroj nevedela — ale bolo to presvedčivo napísané. S obrázkami. Nesnažil som sa ich opraviť. Pozeral som na nich a premýšľal o niečom inom — o tom, že obaja vyrastali v krajine kde klamali noviny, kde klamalo rádio, kde klamala televízia. Naučili sa nedôverovať oficiálnym zdrojom. To bola múdrosť, tvrdá a zaplatená. Teraz tá istá múdrosť pracuje proti nim. Pretože digitálna propaganda nevyzerá ako propaganda. Vyzerá ako kamarát. Ako zdieľaný príspevok od suseda. Ako video, kde normálny človek normálnym hlasom hovorí veci, ktoré znejú ako zdravý rozum. A proti tomu ich nikto nepripravil. Absurdita stavu — Čo sa deje v pozadí Seniori sú pre algoritmus výnimočná skupina — nie preto, že by boli ľahšie manipulovateľní, ale preto, že vstúpili na platformy bez mapy. Generácia, ktorá sa naučila čítať noviny — kde existoval redaktor, editor, zodpovednosť — zrazu sedí pred prostredím. kde môže ktokoľvek napísať čokoľvek a dostať to k miliónom ľudí za nula eur a nula sekúnd overovania. Rozdiel medzi článkom v denníku a zdieľaným obrázkom s tučným textom nie je pre nich vizuálne zrejmý. Oba vyzerajú ako informácia. K tomu pristupuje ďalší mechanizmus: sociálna izolácia. Deti odišli. Priatelia ubúdajú. Dni sú dlhšie. A Facebook — ten tichý, vždy prítomný spoločník — ponúka niečo, čo rodina nestíha: čas, pozornosť, komunitu. Skupiny, kde sa ľudia navzájom poznajú, komentujú, zdieľajú. Teplo virtuálneho susedstva. To teplo má cenu. Platí sa ňou kritická vzdialenosť. Svet pod lupou — Čo sa stráca a čo zostáva Čo algoritmus seniorovi dáva: Spoločenstvo a pocit príslušnosti Informácie — aj keď nie vždy pravdivé Štruktúru dňa, rituál, rutinu Pocit, že rozumie svetu — a že svet o ňom vie Čo berie — ticho, postupne: Dôveru v inštitúcie vrátane medicíny — s reálnymi zdravotnými následkami Vzťahy s rodinou, ktorá nechápe čo nechápe Schopnosť tolerovať informačnú neistotu — každá otázka musí mať jasnú odpoveď, hrdinu a vinníka Čas — ktorý je v ich veku najvzácnejší a najnávratnejšie nenávratný Najväčšie riziko nie je politický názor. Je to odmietnutie lekárskej starostlivosti na základe videa, finančný podvod cez dôveryhodne vyzerajúci profil, a izolácia od rodiny, ktorá predsa nechápe pravdu. Záchranné lano — Ako na to Pravidlo nula: Nejde o to presvedčiť. Ide o to zostať v kontakte. 1. Nepoučujte — rozprávajte sa „Zaujímavé, kde si to čítal?” nie „To je nezmysel, otecko.” Prvá veta otvára rozhovor. Druhá ho navždy zatvára. 2. Jeden zdroj, nie päť Zahltenie odkazmi pôsobí ako útok. Pošlite jeden článok, jeden odkaz, jeden konkrétny bod. A nečakajte okamžitú reakciu. 3. Buďte prítomní skôr, než budete potrební Algoritmická komunita vypĺňa prázdnotu, ktorú zanechala rodina. Ak zavoláte raz za mesiac a algoritmus je tu každý deň — nemáte šancu. Pravidelný kontakt — aj krátky, aj bežný — je najúčinnejšia prevencia. 4. Nájdite im offline rituál ktorý niečo dáva Záhrada. Puzzle. Prechádzka. Šach. Čokoľvek, čo má rytmus, výsledok a nevyžaduje obrazovku. Nie preto. že obrazovka je zlo — ale preto, že mozog je potom menej závislý na tom digitálnom. Sám som objavil čaro skladania veľkých puzzle vonku v záhrade. Znie to banálne. Nie je to banálne. Je to hodinka, kedy myseľ pracuje pomaly, ruky niečo robia a výsledok je hmatateľný. Žiadna notifikácia ten výsledok nevymaže. 5. Zdravotné informácie riešte s lekárom vopred Ak viete, že váš rodič sleduje pochybné zdravotné kanály — porozprávajte sa s jeho lekárom. Nie za jeho chrbtom, ale ako súčasť starostlivosti. Lekár, ktorý vie o riziku, môže byť aktívnejší pri vysvetľovaní. FAQ Najčastejšie otázky a odpovede Môj rodič verí všetkému čo príde na WhatsApp. Čo s tým? WhatsApp skupiny sú najnebezpečnejší kanál — uzavreté, dôverné, bez algoritmickej moderácie. Požiadajte ho aby vám pred zdieľaním ukázal čo dostali. Nie kontrola — záujem. „Pošli mi to, chcem si tiež prečítať.” Ako vysvetliť senioriovi čo je dezinformácia, bez toho aby som ho urazil? Nechoďte cez obsah — choďte cez zdroj. „Kto toto napísal? Čo o sebe hovorí? Dá sa to nájsť aj inde?” Otázky, nie odpovede. Môj otec odmieta lekára lebo našiel alternatívu na YouTube. Čo teraz? Toto je hranica kde treba konať, nie len komunikovať. Zapojte praktického lekára, prípadne iného člena rodiny ktorému dôveruje. Zdravotné riziko je reálne. Je normálne, že senior trávi na telefóne šesť hodín denne? Je to časté. Normálne nie je. Ale riešenie nie je odňatie — je to náhrada. Čo mu tých šesť hodín dáva? Hľadajte to isté, inde. Záver Strýko Vendo stále vie, čo sa deje v Rusku. Teta Marta stále vie o veterných elektrárňach. A ja som prestal argumentovať — nie preto. že nemám pravdu, ale preto že som pochopil čo skutočne potrebujú. Nie faktcheck. Prítomnosť. Odišiel som zo siete a našiel som záhradu. Puzzle ktoré nikam neponáhľajú, oblohu ktorá nevysiela notifikácie, ticho ktoré nemusí mať odpoveď. Nemôžem zaručiť. že to funguje pre každého. Môžem zaručiť, že pre mňa funguje toto: byť offline dosť dlho na to, aby som si uvedomil, čo online nie je. A čo vy? Komunikujete dosť so svojimi rodičmi o digitálnom svete? Čo funguje a čo nie? Príspevok Strýko Vendo má vždy pravdu zobrazený najskôr REŠTARTNI SA.